Boris Kagalitsky
Známy ruský sociológ Boris Kagarlickij bol 13. februára uväznený na päť rokov na základe vykonštruovaných obvinení z "ospravedlňovania terorizmu". V skutočnosti bolo jeho jediným zločinom to, že sa vyjadril proti ruskej vojne na Ukrajine.
Vzhľadom na to, že začiatkom mája sa má uskutočniť posledné odvolacie konanie, Medzinárodná kampaň solidarity Borisa Kagarlického spustila celosvetovú petíciu, v ktorej vyzýva na jeho prepustenie spolu so všetkými ostatnými politickými väzňami. LINKS International Journal of Socialist Renewal vyzýva všetkých čitateľov, aby petíciu podpísali.
Nižšie je uvedený prvý verejný list, ktorý Kagarlitsky poslal z väzenského centra č. 12 v Zelenograde, kde je v súčasnosti zadržiavaný. Z pôvodnej ruskej verzie uverejnenej na stránke Rabkor ho preložil Renfrey Clarke. Clarke preložil aj Kagarlického najnovšiu knihu Dlhý ústup: Stratégie na zvrátenie úpadku ľavice, ktorú si teraz môžete predobjednať vo vydavateľstve Pluto Press.
Po návrate zo Syktyvkaru do Moskvy ma jeden môj známy novinár vyzval, aby som napísal niečo o svojich zážitkoch z väzenia. Táto myšlienka ma oslovila a okamžite som sa pustil do práce. Po napísaní asi pätnástich strán som si však uvedomil, že nemám dosť materiálu na celú knihu. Problém sa čoskoro vyriešil sám, keď sa Leviatan postaral o to, aby som mal nové príležitosti doplniť si vedomosti o väzenskom živote. Na základe žiadosti prokuratúry sa odvolací súd rozhodol preskúmať rozsudok vynesený v Syktyvkare a opäť ma poslal za mreže.
Moja posledná skúsenosť s väzením sa v mnohom líšila od tej predchádzajúcej. V priebehu niečo vyše mesiaca som prešiel tromi väznicami a piatimi celami, kým som sa usadil vo svojej "dlhodobej cele", kde píšem tieto riadky. Výsledkom je, že som spoznal nových ľudí a získal som prístup k mimoriadne bohatej nádielke nového materiálu. Napadlo mi veľa nových myšlienok a postupne ich zapisujem (tieto myšlienky nemajú vždy súvislosť s väzenským životom, ale sú samozrejme ovplyvnené mojimi tunajšími skúsenosťami). Dostávam veľa príležitostí uvažovať o filozofii a psychológii, ale najbohatšie objavy sú spojené s presunmi, ktoré som bol nútený robiť z miesta na miesto.
Hoci pravidlá väzenského života sú v podstate všade rovnaké, skutočná prax sa môže výrazne líšiť, a to nielen od väznice k väznici, ale dokonca aj od cely k cele. Na každom mieste vznikajú, vyvíjajú sa, rozpadajú a formujú sa nové komunity podľa toho, ako sa menia okolnosti. Existujú veľké a malé väznice, bohaté a chudobné, v provinciách a v hlavnom meste. Dozorcovia môžu byť priateľskí a dokonca prejavovať pochopenie, ale môžu byť aj zlomyseľní. Väzni sú rôzne ľudské typy, patriace k rôznym kultúrnym skupinám a spoločenským vrstvám. Vždy je o čom hovoriť, hoci tieto rozhovory nie sú vždy príjemné. Keď sa väzni presúvajú z jedného väzenia do druhého, vymieňajú si informácie o tom, ako to vyzeralo v ich poslednom väzení a čo možno očakávať v novom zariadení. Najviac ľudí samozrejme zaujíma jedlo. Slušné stravovanie je jedným z hlavných pôžitkov, v ktoré možno vo väzenskom živote dúfať, a preto je kvalita väzenskej kuchyne témou mimoriadne živých diskusií.
Keď som prišiel do Zelenogradu, z nejakého dôvodu ma umiestnili do karanténnej cely, hoci dvojtýždňový pobyt v Kapotnii sa už rovnal karanténe. Problémom karantény bolo, že ľudia zvonka ma nemohli poriadne kontaktovať. Nedostával som zásielky a moji traja noví spoluväzni boli na tom úplne rovnako. Práve tu som sa dozvedel o vyšetrovacej väzbe v Medveďove, kde, zdá sa, sú väzni veľmi dobre živení. Ach, koľko chvály som počul na kuchárov v tomto väzení počas môjho pobytu v karanténe v Zelenograde! A tá kaša tam! To množstvo mäsa v polievke! Veľkosť porcií, ktoré sa vydávali pri večeri! Podľa komentárov mojich spoluväzňov by si to zariadenie zaslúžilo michelinskú hviezdu.
Keď sa ocitnete v cele s chladničkou a televízorom, začnete byť menej závislí od väzenskej kuchyne a viac od balíčkov s jedlom a spoluväzňov. Zďaleka nie všetko je spoločné alebo so všetkými, ale spravovanie spoločných vecí je napriek tomu celkom prirodzené a rozumné. V cele, kde som bol umiestnený v Kapotnii, ma zarazilo, že boli zavedené demokratické postupy, pričom o niektorých otázkach sa rozhodovalo hlasovaním a o iných konsenzom. Jedlo však nebolo spoločným majetkom; väzni sa rozdelili do niekoľkých skupín (celkovo nás bolo 13 až 15, pričom ľudia neustále prichádzali a iní odchádzali) a v rámci týchto skupín sa zdroje delili. Začal som to vnímať ako istý druh anarcho-socializmu, hoci boli aj individualisti. Bol tam napríklad bývalý akademický šéf, ktorého uväznili za korupciu. Chladničku mal plnú svojich zásob potravín, o ktoré sa s nikým nedelil. Raz, pravda, ku mne pristúpil a ponúkol mi kúsok koláča. Bol som prekvapený a darček som vďačne prijal. Nanešťastie, dôvod jeho štedrosti sa okamžite ukázal: koláč bol po dátume spotreby.
Tu v Zelenograde je bunka menšia a nikomu nenapadne zavádzať formálne postupy, a už vôbec nie organizovať hlasovania. Napriek tomu sa neformálne komunity nevyhnutne formujú a fungujú podľa vlastných pravidiel. Miera solidarity a vzájomnej pomoci je tu výrazne vyššia ako vonku.
Samozrejme, mal som šťastie. Bol som umiestnený do cely so slušnými ľuďmi, nakoľko je to v takýchto podmienkach možné. Aj keď to možno nie je až také prekvapujúce. Väčšina väzňov predsa nie sú zatvrdnutí darebáci, ale obyčajní ľudia, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, ktorí podľahli nejakému pokušeniu alebo ktorí stratili kontrolu nad svojimi okolnosťami. Keď ma umiestnili do mojej cely v Kapotnii, jeden z väzňov, ktorý tam bol dlhšie ako ostatní, mi hneď povedal: "Ty by si tu bol za vraždu, že?" Bol som šokovaný. "Naozaj vyzerám ako vrah?" Odpoveď bola ešte nečakanejšia ako otázka: "Ľudia, ktorí sú tu za neúmyselnú vraždu, sú všetci veľmi slušní, inteligentní a milí." Pritom povesť politických väzňov nie je vždy taká dobrá. "Niektorí z nich si o sebe myslia príliš veľa a celkovo majú sklony k hystérii." Dúfam, že sa mi podarilo trochu zlepšiť povesť politických väzňov v očiach mojich spoluväzňov.
Väznica v Zelenograde, kam ma zavreli, je malá a má obmedzené zdroje. Prejavuje sa to v množstve a kvalite stravy a v tom, že v zariadení je chronicky nedostatok personálu. Dozorcovia sa na to všetko neustále sťažujú, čím vzbudzujú súcit a pochopenie u väzňov. Vo všeobecnosti vás však kvalita väzenskej stravy prestane trápiť, keď vás umiestnia do cely s chladničkou. Naša cela má mimoriadne šťastie; jeden z väzňov vyštudoval kulinársky inštitút a je povolaním cukrár. Podarilo sa mu zohnať do cely hrniec na pečenie a každý večer sa to tu naplní lahodnými vôňami.
Žiaľ, zatiaľ čo chladnička sa môže stať zdrojom pozitívnych emócií, televízor je pravým opakom. Tieto dva spotrebiče zvláštnym spôsobom existujú v akejsi organickej jednote; buď máte oba, alebo žiadny. Televízor vás každý deň zasypáva propagandou, ktorá sa mení na akýsi hluk v pozadí, pred ktorým je ťažké uniknúť prepnutím kanála - správy sú všade rovnaké. Po určitom čase si však vytvoríte imunitu. Televízia má aj pozitívnu funkciu: umožňuje vám zistiť čas.
Z rozhovorov s mojimi spoluväzňami, ktoré trvali niekoľko týždňov, v niektorých prípadoch len niekoľko hodín, som si postupne vytvoril akúsi encyklopédiu ľudských typov a životných príbehov, na základe ktorej by som raz mohol napísať celkom dobrú knihu. Všetky tieto skúsenosti a poznatky však bude treba ešte zhrnúť a spracovať. Samozrejme, dúfam, že to budem môcť urobiť vonku.
V súčasnosti však len zhromažďujem poznatky. Cesta pokračuje.
Zelenograd, 25. marca 2024
https://links.org.au/journey-continues-prison-letter-boris-kagarlitsky