The New Statesman
Pri príležitosti druhého výročia rozsiahlej invázie Vladimíra Putina sa spisovatelia a historici zamýšľajú nad vojnou.
Katie Stallardová
Pred dvoma rokmi sa Vladimir Putin stavil: Ukrajina kapituluje, Volodymyr Zelenskyj utečie a reakcia Západu bude zvládnuteľná. Mal dôvod tomu veriť. Rusko sa zmocnilo Krymu bez boja. Zelenskyj bol bývalý komik, ktorý nejavil veľa znakov vojnového lídra, ktorým sa mal stať. Katastrofa brexitu, ktorú si Briti spôsobili sami, a chaotické prezidentstvo Donalda Trumpa svedčili o nefunkčnosti západných demokracií, zatiaľ čo chaotické stiahnutie sa z Afganistanu v predchádzajúcom roku poskytlo najjasnejší možný obraz Ameriky na ústupe, dokonca aj s demokratom na čele. Predchádzajúce Putinove agresívne činy sa stretli len s diplomatickým pokrčením ramien, nehovoriac o znížení nenásytného apetítu Európy po ruskom plyne. Nečudo, že vsadil na krátku víťaznú vojnu, ktorá by mu zabezpečila miesto v ruských dejinách.
Ukázalo sa, že sa mýlil vo všetkých bodoch okrem jedného zásadného. Nečakane jednotná reakcia Západu slabne, k čomu prispieva aj zbabelosť republikánov z americkej Snemovne reprezentantov, ktorí sú v zajatí Trumpa. Zásoby munície NATO sa zmenšujú, zatiaľ čo Putin preorientoval ruskú ekonomiku na vojnový stav a zabezpečil si stabilné dodávky zbraní od vznikajúcej osi autokracií vrátane Iránu a Severnej Kórey. V posledných výpadoch sa zdal byť triumfálny a čoraz viac si bol istý, že trajektória tejto vojny sa mení v jeho prospech. Putin však nie je taký neporaziteľný, ako naznačuje jeho nedávne nadšenie. Ruské obete narastajú, ruské manželky a matky žiadajú návrat svojich mužov a Kremeľ je opatrný pri vyhlasovaní novej mobilizácie pred fiktívnymi prezidentskými voľbami, ktoré sa budú konať 15. - 17. marca.
V nasledujúcich mesiacoch budeme od Putina nepochybne počuť viac o jeho želaní rokovať o ukončení bojov. Nenechajte sa oklamať. Ruský líder už vyhlásil Západu širšiu vojnu. Každé prímerie využije na opätovné vyzbrojenie. Ak sa mu podarí podmaniť si Ukrajinu, bude to považovať za ďalšie víťazstvo vo svojom širšom, prebiehajúcom konflikte. Bude mať odvahu a jeho kolegovia autokrati - v Pekingu, Teheráne a Pchjongjangu - budú povzbudení.
Katie Stallardová je hlavnou redaktorkou časopisu New Statesman pre Čínu a globálne záležitosti a autorkou knihy Dancing on Bones: (Oxford University Press), ktorú Financial Times, Sunday Times a BBC History magazine vybrali za politickú knihu roka 2022.
Andrey Kurkov
Od prvých výbuchov rakiet v Kyjeve uplynuli dva roky. Na čo myslím? Boris Nadeždin - jediný ruský prezidentský kandidát, ktorý hovoril o potrebe ukončiť vojnu - nemohol kandidovať v marcových prezidentských voľbách, hoci nemal šancu vyhrať. To svedčí o slabosti Vladimira Putina. Hovorí o tom aj smrť Alexeja Navaľného.
Keďže sa ruským jednotkám podarilo v čase ruských volieb dobyť len ruiny mesta Avdijivka na východe Ukrajiny, Putin sa nemôže svojim poslušným voličom pochváliť obratom vo vojne. Očakával, že jeho znovuzvolenie za ruského prezidenta bude sprevádzať víťazný pochod.
To však neznamená, že sa situácia vyvíja v prospech Ukrajiny. Nedostatok munície a zbraní spôsobil nielen stagnáciu frontovej línie a stiahnutie ukrajinských jednotiek z Avdijivky, ale otriasol aj dôverou Ukrajincov v ich partnerov z Európy a Spojených štátov. Samostatným dôvodom pesimizmu Ukrajincov je situácia na poľských hraniciach, kde poľskí poľnohospodári blokujú všetky hraničné priechody, čím bránia okrem iného aj prechodu vojenskej pomoci z EÚ na Ukrajinu. Do tretieho roka tejto plnohodnotnej vojny vstupujeme s obavami - ale o to odhodlanejšie.
Andrej Kurkov je ukrajinský spisovateľ a autor niekoľkých románov vrátane bestselleru Smrť a tučniak.
Margaret MacMillanová
Kde sme teraz? Záleží na tom, kto je to "my". Starý pán v Kremli sníva o víťazstve, ale nech príde čokoľvek, jeho Rusko bude slabšie, s vyčerpanými a poníženými ozbrojenými silami a oveľa závislejšie od svojho mocného suseda Číny. Ukrajinci ešte zďaleka nie sú pripravení vzdať sa, ale môžeme to isté povedať o jeho podporovateľoch? Demokracie stále posielajú pomoc, ale často s nevôľou, a na politickej scéne sa objavujú užitoční idioti ako Tucker Carlson a George Galloway, ktorí v podstate vyzývajú na ukončenie vojny za Putinových podmienok. Veľká časť krajín globálneho Juhu dala jasne najavo, že konflikt nie je ich záležitosťou. My ostatní sa pohybujeme niekde medzi pesimizmom a optimizmom. Chceme, aby Ukrajina zvíťazila a Putin a jeho režim odišli na smetisko dejín, ale čoraz viac sa obávame, že sme nerealistickí. Sme v rozpakoch, nevieme, ako čítať znamenia, a obávame sa predpovedať budúcnosť. Áno, je dobré, že v Poľsku je nová demokratická vláda, ale čo sa stane, ak sa do Bieleho domu vráti Donald Trump? V roku 1941 to s Britániou vyzeralo veľmi temne, ale po vstupe Spojených štátov do vojny a húževnatom odpore Ruska sa situácia obrátila. Máme dnes odvahu dúfať?
Margaret MacMillanová je profesorkou histórie na St Antony's College na Oxfordskej univerzite.
Wolfgang Streeck
Vojna je prehratá, ale naše vlády to odmietajú priznať. Namiesto toho predstierajú, že ju ešte možno vyhrať - ba dokonca ju treba vyhrať, aby "Putin" nevtrhol do Fínska, Švédska, pobaltských krajín a nakoniec do Berlína. Pred dvoma rokmi nám sľubovali, že najneskôr teraz bude Rusko úplne porazené, hospodársky, vojensky aj politicky. Ale naše sankcie zlyhali, tankov Leopard II nebolo dosť a satelity Elona Muska stratili prehľad o svete na zemi. Rusko už možno nemá dôvod vrátiť sa k mierovým rokovaniam, ktoré sa začali v Minsku alebo Istanbule. Namiesto toho sa môže pozerať na to, ako Američania odchádzajú domov, ako to robia vždy, keď sa niečo pokazí, a sledovať, ako sa Ukrajina rozpadá. Je čas spýtať sa, kto Ukrajincov do tejto šlamastiky dostal - kto ukrajinskej krajnej pravici povedal, že Krym bude opäť ich? Aby sa európska politická trieda vyhla takýmto otázkam, je ochotná nechať pokračovať vraždenie na zamrznutej ukrajinskej frontovej línii - päť rokov, desať rokov - žiadny problém, bojovať budú len Ukrajinci. Ale čo ak odmietnu hrať a zomrieť za "naše hodnoty"?
Wolfgang Streeck je emeritným riaditeľom Inštitútu Maxa Plancka pre štúdium spoločností v Kolíne nad Rýnom.
Ivan Krastev
Keď pred dvoma rokmi začali ruské vojská útočiť na Kyjev, Európania sa museli prebrať do novej reality v globálnej politike. Ich pevné presvedčenie, že na starom kontinente nie je možná žiadna veľká vojna, sa ukázalo ako mylné. Hlavné predpoklady, na ktorých si Európania zakladali svoju bezpečnosť, sa zrútili. Hospodárska vzájomná závislosť sa zo dňa na deň zmenila zo zdroja bezpečnosti na zdroj neistoty. Európania si museli uvedomiť, že ich dlhodobá neochota investovať do svojich vojenských kapacít ich ohrozila a že Európa sa stala z hľadiska svojej bezpečnosti úplne závislou od USA v momente, keď americký bezpečnostný dáždnik už nemožno považovať za samozrejmosť. Navyše hrdinský odpor Ukrajiny prinútil Európanov spochybniť ich romantiku s ideálom postheroických spoločností. Povojnový svet sa zrazu zmenil na predvojnový.
Súčasný moment sa od začiatku vojny alebo dokonca od situácie pred rokom zásadne líši tým, že európske vlády a čoraz viac európskych občanov začalo vojnu vnímať nie z hľadiska solidarity s Ukrajinou, ale z hľadiska obrany základných bezpečnostných záujmov európskych susedov Ruska. Po prvom rozdelení Poľska a Litvy v roku 1772 medzi Rusko, Prusko a Rakúsko sa štátnik a filozof Edmund Burke rečnícky pýtal: "Poľsko bolo len raňajkami, kde budú obedovať?" Čoraz viac Európanov sa teraz pýta, kde bude Putin obedovať, ak bude Ukrajina porazená.
Ivan Krastev je predsedom Centra pre liberálne stratégie v Sofii a zakladajúcim členom Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR).
Illia Ponomarenko
Kedysi sme čítali dejepisné knihy o dráme v Európe v roku 1938, ktorá urýchlila strašnú katastrofu v roku 1939, a mysleli sme si: "Ako mohli byť všetci tí skúsení muži z vysokých postov takí krátkozrakí, že sa za každú cenu chceli zapáčiť maniakovi bažiacemu po moci? Prečo nevideli priepasť, do ktorej sa bezhlavo rútili?" Nuž, takto. Vidíme to v dnešných správach: Ukrajinská armáda má kritický nedostatok munície a takmer každým dňom stráca pôdu pod nohami; Rusko sa čoraz viac osmeľuje, povzbudzuje sa vo svojej dobyvačnej vojne. Na Západe sa zdá, že pokušenie zdanlivo jednoduchej dohody s diablom je silné: nechajme Ukrajinu vykrvácať a vráťme sa k bežnému chodu vecí, hovorí Kremeľ. Ešte nie je všetko stratené - ale obávam sa, že budúce učebnice histórie nebudú dnešný slobodný svet, nerozhodný a rozbitý, vykresľovať v dobrom svetle.
Illia Ponomarenko je novinár pôsobiaci v ukrajinskom meste Bucha a spoluzakladateľ "Kyiv Independent", ukrajinského anglicky písaného média.
Bruno Maçães
Mesiac po začatí vojny som napísal, že je ťažké pochopiť, ako by sa mohla niekedy skončiť. A tak to aj zostáva. Rusko nemá kapacity na to, aby si podmanilo Ukrajinu. Jedinú šancu stratilo v priebehu niekoľkých dní po invázii 24. februára 2022, keď sa vytratil moment prekvapenia. Ale aj pre Ukrajinu bude ťažké zvíťaziť, a to z veľmi jednoduchého dôvodu: jej západní partneri sa oveľa viac obávajú perspektívy ruskej porážky ako súčasnej vojny, či dokonca jej rozšírenia alebo eskalácie. Približne pred rokom mi bolo jasné, že Bidenova administratíva sa skutočne bojí toho, čo by mohol Vladimir Putin urobiť v prípade porážky na Ukrajine. Putinovo jadrové vydieranie do značnej miery zabralo.
Dodávky moderných zbraní do Kyjeva boli odložené alebo minimalizované. Keď boli v októbri 2023 konečne odovzdané rakety dlhého doletu, ich účinok sa znížil, pretože bolo k dispozícii tak málo kusov. Ukrajina mala, žiaľ, ťažkosti presvedčiť Washington a Berlín, že ruská porážka je možná a zároveň je to najlepší scenár.
Obávam sa, že vojna sa bude ťahať, jej náklady budú rásť a jej politický dosah na Ukrajinu alebo Rusko sa bude tiež zvyšovať. Do roku 2025, možno aj s Donaldom Trumpom v Bielom dome, sa bude riešiť otázka, ktorá z bojujúcich strán dokáže lepšie zvládnuť dopady doma (udržať ekonomiku v chode, zachovať politickú jednotu, zvládnuť mobilizačné požiadavky a zabrániť kolapsu morálky v armáde) a v zahraničí (koalície pre vojenskú pomoc a presadzovanie sankcií). Tento rok pravdepodobne neprinesie nič okrem ďalšej vojny a väčšieho ničenia.
Bruno Maçães je zahraničný korešpondent časopisu New Statesman a v rokoch 2013 - 2015 bol portugalským ministrom pre Európu.
Olesya Khromeychuková
Nachádzame sa v okamihu, ktorý určí naše miesto v dejinách. Sledovať útok Ruska na Ukrajinu, akoby to bol televízny seriál, už nie je možné. Apokalyptické obrazy, ktoré vidíme, nie sú vyrobené v Hollywoode: sú to skutočné mestá ako Bachmut a Avdijivka. Ruské jednotky nie sú vymyslení zloduchovia: sú to občania diktatúry, ktorí plnia rozkazy znásilňovať, rabovať a vraždiť. Ukrajinci nemajú inú možnosť ako bojovať o prežitie. Rozhodnutia, ktoré robíme na Západe, majú dôsledky na život a na smrť; ak naši politickí predstavitelia nepošlú Ukrajine zbrane, muníciu a finančnú pomoc, zomrie oveľa viac Ukrajincov.
Tento rok si pripomíname desať rokov od začiatku ruskej agresie, ktorá sa začala nezákonnou okupáciou Krymu, a dva roky od jej prerastenia do genocídnej vojny. Aby sme odradili Rusko od rozšírenia vojny jej prenesením ďalej do Európy, musíme urobiť všetko pre to, aby sme pomohli Ukrajincom zvíťaziť. Musíme zostať informovaní: aj keď Ukrajina už nie je v titulkoch novín, vojna sa zďaleka neskončila. Musíme aktívne využívať naše zastúpenie a naliehať na našich politických lídrov, aby nielen zachovali podporu pre prežitie Ukrajiny, ale aj poskytli zdroje potrebné na jej víťazstvo. Ukrajinci nebránia len svoju slobodu, ale aj našu.
Olesya Khromeychuková je historička a spisovateľka, autorka knihy Smrť vojaka, o ktorej rozpráva jeho sestra (2022). V súčasnosti je riaditeľkou Ukrajinského inštitútu v Londýne.
https://www.newstatesman.com/world/europe/ukraine/2024/02/ukraine-war-second-anniversary-symposium