ŠTOKHOLMSKÝ SYNDRÓM:Neprebádané Slovensko

Author

Yuliya Bair | Zbruč

Date
September 1, 2022

Väčšina obyvateľov Slovenska si želá víťazstvo Ruska vo vojne proti Ukrajine. Ukazujú to výsledky prieskumu, ktorý na jeseň vzbudil veľkú pozornosť - aj na Ukrajine, kde je Slovensko  považované za angažovaného podporovateľa ukrajinských záujmov. Je to omyl? Ukrajinská novinárka Yuliya Bair žije v súčasnosti v Košiciach ako utečenec. Vo svojom článku sa delí o svoje subjektívne pozorovania.

💡
Tento článok vyšiel pôvodne v ukrajinskom magazíne Zbruč. Je založený na čiastočne veľmi subjektívnych dojmoch autorky a neodráža celkový obraz slovenskej spoločnosti. Napriek tomu veľmi dobre dokumentuje to, ako Ukrajinci doma aj v exile vnímajú vnútorné spoločenské diskurzy a konflikty v stredoeurópskych krajinách.

Podľa OSN od začiatku invázie ruských okupačných síl Ukrajinu opustilo sedem miliónov ľudí. Z toho sa viac ako deväťdesiat tisíc ukrajinských migrantov zaregistrovalo na Slovensku. Slovensko ukrajinských občanov prijímalo a stále prijíma, pričom utečenci dostávajú všetku materiálnu pomoc, akú im táto malá a nie veľmi bohatá krajina môže poskytnúť. Slovensko patrí ku štátom, ktoré Ukrajincom pomáhajú najaktívnejšie, súčasná vláda jasne vyjadruje podporu Ukrajine a aj jej ju poskytuje. O žiadnych medzietnických konfliktoch či dokonca výraznejších akciách odporcov prijímania ukrajinských vojnových utečencov na Slovensku nebolo a nie je počuť.

O to prekvapujúcejšie boli výsledky prieskumu dvoch komerčných inštitúcií a dvoch ústavov SAV, z ktorého vyplynulo, že väčšina Slovákov chce vo vojne víťazstvo Ruska. Odkiaľ sa berie tento rozpor?

image

Slovensko som spoznala práve vďaka vojne. Pred prekročením hraníc som o tejto krajine a živote v nej nevedela takmer nič. Vďaka tomu, že som žila v pohostinných slovenských rodinách a pracovala bok po boku so slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí neúnavne pomáhajú ukrajinským utečencom, som pri zbieraní materiálov a písaní článkov o presídlených ukrajinských ženách pre jediný slovenský anglicko-jazyčný portál

The Slovak Spectator

, mohla absolvovať rýchlokurz slovenského jazyka, histórie, kultúry a mentality.

Bez predstierania hĺbkovej analýzy a prognózovania vyhliadok sa s vami podelím o niekoľko zo súkromných dojmov a dovolím si vysloviť niekoľko záverov.

Anna Kolesárová – varovanie pred tragédiou

Aby som nemusela všetko opisovať, uvádzam odkaz na článok vo Wikipédii publikovaný v pätnástich jazykoch, venovaný mladej Slovenke Anne Kolesárovej, ktorú počas druhej svetovej vojny zabil vojak Červenej armády.

Je to príbeh, ktorý sa opakoval mnohokrát, a možno sa práve teraz opakuje v pivniciach domov na Rusmi okupovanom ukrajinskom území, no ešte hroznejšie a krutejšie, ako boli pomerne „humánne“ výstrely do hlavy a hrudníka.

„Na konci druhej svetovej vojny, 22. novembra 1944, sa skončil život šestnásťročného dievčaťa, ktoré radšej prijalo smrť ako hriech“, takto sprostredkúva tragický príbeh slovenskej blahoslavenej nápis na stene slávneho (a magicky krásneho) košického Dómu sv. Alžbety. Pod portrétom Anny Kolesárovej sa nachádza viacero opisov jej cnostného života, ktoré z úst svedkov tragédie zaznamenal miestny farár. Nie je tam ani slovo o identite vraha, ani o podrobnostiach jej smrti. Len aby náhodou neurazili rusofilov?

Prezerám si stovky fotografií bezmenných krížov na jednom z masových hrobov v nedávno oslobodenom Izjume. Tragédia Anny Kolesárovej by veľmi dobre mohla byť príbehom jednej zo znásilnených, zmrzačených, zabitých a mučených ukrajinských dievčat. Tu sa však kladie dôraz na religiozitu obete, ktorá je pre miestnych obyvateľov oveľa dôležitejšia ako samotný príbeh - varovanie pred hrôzami okupácie zo strany apologétov ruského imperializmu.

Len pred štyrmi rokmi, v roku 2018, pápež František podpísal dekrét o mučeníctve Anny Kolesárovej. Krátko na to sa v Košiciach uskutočnil obrad jej blahorečenia. Hrob dievčaťa sa stal miestom náboženských stretnutí veriacej mládeže. Horliví slovenskí katolíci na ňu nezabúdajú. Vyhýbajú sa však tvoreniu historickej paralely so súčasnou vojnou na Ukrajine. Vyhýbajú sa podrobnostiam o mučeníckej smrti dievčaťa a porovnaniu s ukrajinskými obeťami moskovských katov.

Našťastie, slovenskí umelci a slovenská vláda sa o Buči nebáli rozprávať, ani robiť takéto paralely

💡
.Poznámka redakcie JÁDU: Mnohí slovenskí katolíci a obzvlášť práve Pastoračné centrum Anny Kolesárovej sa veľmi skoro a jednoznačne solidarizovali s Ukrajinou a aktívne angažovali v pomoci ukrajinským utečencom.

„Rusi vás všetkých zabijú!“

Zakričal na nás postarší slabo vidiaci pánko, ktorý ma poprosil, aby som mu prečítala dátum spotreby na jogurte. Vzápätí som sa po ukrajinsky prihovorila svojej päťročnej dcére. Hneď sa nás spýtal, či sme z Ukrajiny. Len čo sme to potvrdili, zasypala nás spŕška nadávok sprevádzaná roztrasenými švihmi palice.

Vraj nič nezvyčajné – starý komunista, ktorý si našiel príležitosť vykričať z plných pľúc svoj politický postoj. Tohto obyvateľa Slovenska však počulo menej uší a menej sŕdc ako

slová slovenského premiéra Eduarda Hegera na stretnutí s ukrajinskou komunitou v Košiciach

, ktorá sa uskutočnila iba niekoľko dní po výbuchu stareckej nenávisti: „Nepotrebujeme komunizmus. Potrebujeme demokraciu a slobodu. Teraz Ukrajinci robia to, čo sme my v roku 1968 nedokázali.“

„Rusi tu už boli - nič zlé nám neurobili a odišli“

To najzaujímavejšie je možné nechtiac počuť od náhodných ľudí – povedzme v MHD. V autobuse, ktorým som chodievala na „ubytovňu“, kde si miestna katolícka farnosť zobrala do opatery desiatky ukrajinských imigrantov a kde som plnila dobrovoľné povinnosti ako prekladateľka, sociálna pracovníčka a často jednoducho ako rodáčka, som si vypočula veľa zaujímavých rozhovorov. A keď sa rozhovory dotýkali Ukrajiny a vo mne začali vrieť emócie, zasahovala som do nich.

„Nikto nechce mier, ani NATO, ani Zelenskyj. A Slováci majú za to platiť. Nemali sme sa do toho vôbec miešať, nech si bojujú sami. Kvôli vojne je všetko drahšie.“ Ten cestujúci bol presvedčený o tom, že ak Ukrajinu „nechajú“ Rusku, ceny sa hneď vrátia na úroveň spred vojny a Slováci budú žiť šťastne až do smrti.

Na moju otázku, čo by robil, keby k nemu domov prišli okupanti, tvrdohlavo opakoval, že neprídu. A keby aj prišli, nič by sa nestalo: "Rusi tu už boli - nič zlé nám neurobili a odišli." Iní účastníci rozhovorov, cestujúci, ktorí predtým nadšene podporovali jeho volanie po znižovaní cien (úprimne povedané, nedávno sa len o trochu zvýšili), teraz mlčali. Možno spomínali na ruskú okupáciu. Alebo na to, čo im o nej rozprávali starší ľudia. A boli ticho.

image

Podpora Ukrajiny rastie so vzdelanostnou úrovňou Slovákov. Zaujímavý je v tomto kontexte aj stav očkovania. Víťazstvo Ukrajiny si viac želajú obyvatelia Slovenska, ktorí sú zaočkovaní posilňujúcou dávku vakcíny proti ochoreniu COVID-19. Tí, ktorí nemajú posilňovaciu dávku, ale sú zaočkovaní, sú niekde uprostred. Medzi neočkovanými prevláda túžba, aby vojnu vyhral agresor.Quelle: © Denník N

„Váš ruský Mrázik“

Na školení o zlepšení vzdelávania ukrajinských detí na Slovensku sa najviac hovorilo o inklúzii. V jednom z cvičení mali tímy triediť kartičky s obrázkami rozprávkových hrdinov. S niektorými som sa zoznámila, až keď som bola v Košiciach (napr. s česko-slovenským

Patom a Matom

); postavy z disneyoviek sú, samozrejme, známe všade; boli tam však aj úplne neznáme postavičky. "Kto je to?" - pýtam sa svojej slovenskej kolegyne. „Ale veď to je váš ruský Mrázik.“ Koniec scény…

Nestať sa „ruštinárkou“

Asi stojí za vysvetlenie, prečo bola predchádzajúca scéna prerušená skôr, ako som mojej slovenskej kolegyni povedala, že  Mrázik a jemu podobní sú mi celkom cudzí.

V slovenských školách sa od čias pobytu krajiny v „socialistickom tábore“ vyučuje zo zotrvačnosti ruský jazyk, ktorý je akýmsi zárodkom priamo vedúcim ku konzumácii ruskej kultúry. Tu sa skrýva démon vynútenej lásky k Rusku. V relatívne malých Košiciach (majú len o tridsaťtisíc obyvateľov viac ako Bila Cerkva) je veľa ulíc pomenovaných po ruských mestách a spisovateľoch, ktorí tu nikdy neboli a väčšina z nich o existencii Košíc pravdepodobne nikdy nepočula. Na sovietskych pamätníkoch stále vidieť kosáky s kladivami.

Slovenská republika je členom EÚ už osemnásť rokov, no stala sa jej členom bez toho, aby prešla procesom dekomunizácie. Aspoň na základnej úrovni ovláda ruský jazyk veľa Slovákov, týka sa to rovnako mladých ako aj starých. Keď cudzí ľudia počuli, že hovoríme po ukrajinsky, snažili sa nás občas potešiť tým, že nás oslovovali po rusky. A boli prekvapení, že im moja dcéra nerozumela. Niektorí sa dokonca urazili, keď som ich požiadala, aby hovorili po slovensky. Chceli nám len úprimne prejaviť svoju náklonnosť.

💡
Poznámka redakcie JÁDU: V skutočnosti stratila ruština štatút povinného cudzieho jazyka na slovenských školách bezprostredne po Nežnej revolúcii v novembri 1989. Väčšina Slovákov a Sloveniek mladších ako 40 rokov sa preto ruštinu v škole nikdy neučila. Podľa štatistík Európskej únie z roku 2017 bola najčastejšie vyučovaným cudzím jazykom na slovenských školách po angličtine nemčina. Aj francúzština a španielčina sú medzi mladými ľuďmi učiacimi sa cudzie jazyky obľúbenejšie ako ruština.

Niečo ma však urazilo neporovnateľne viac, ako náhodní rusofili svojimi nadávkami. Moje dobré kamarátky mi raz navrhli, aby som sa stala „ruštinárkou“. Teda učiteľkou ruštiny v slovenskej škole! Vo všeobecnosti sú to milé dievčatá, poznajú môj postoj, mali by ho chápať, ale nechápu.

Pochopili ho však ukrajinskí utečenci, s ktorými som pracovala. Nikto z tých, čo sa medzi sebou a so Slovákmi rozprávali po rusky, mi ani raz nepovedal, že nerozumie ukrajinčine. Pretože v skutočnosti jej všetci naši občania dobre rozumejú. Deti z Doneckej oblasti, ktoré so mnou strávili viac času na letných táboroch, nakoniec začali hovoriť po ukrajinsky. Ich mamy so mnou na oslavách spievali ukrajinské piesne, Dôchodcovia si podávali ruky a vraveli: „za správnu politiku“. A niekoľko študentov z rodín ukrajinských prisťahovalcov odmietlo navštevovať hodiny ruštiny na slovenskom gymnáziu.

image

Pri pohľade na mapu vidieť, že víťazstvo Ukrajiny si najviac želajú obyvatelia Bratislavského kraju. Oveľa viac ako obyvatelia v iných regiónoch. Na opačnom póle sa nachádzajú Nitriansky a Prešovský kraj. Zdroj: © Denník N

Bez ilúzií

Na základe každodenných praktických skúseností mám pocit, že obrovské množstvo (možno väčšina) Slovákov pomáhalo a pomáha ukrajinským imigrantom. Objem praktickej pomoci je v porovnaní so zdrojmi, ktorými disponuje štát, kolosálny. Jasné vedomé  politické názory má však len zlomok populácie. Väčšina ľudí je zmätená. Boja sa zmeny. Väčšina pozná len život pod neustálym ideologickým a kultúrnym vplyvom Ruska: cez okupačnú minulosť, jazyk, toponymá až po sústavnú propagandu a agentov vplyvu v slovenskej tlači a politike. Áno, je veľa takých, ktorí sa naivne domnievajú, že ak ukrajinské územie „nechajú“ okupantom, svetová aj slovenská ekonomika sa zázračne vráti do predvojnového stavu. Práve odtiaľto sa berú výsledky prieskumov, ktoré želajú víťazstvo Moskve. Obete štokholmského syndrómu sa netreba pýtať, čo a ako máme robiť. Treba poraziť páchateľa, aby sme už viac neboli obeťou, ale príkladom pre ostatných.

💡
Poznámka redakcie JÁDU:
💡
Reprezentatívne prieskumy verejnej mienky pred a po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu ukazujú jasne, že podiel Slovákov a Sloveniek, želajúcich si zahraničnopolitickú orientáciu vlastnej krajiny na Západ, rastie (okolo 40% v apríli 2022). Dlhodobo rovnaký zostáva naproti tomu podiel tých, ktorí si želajú orientáciu na Rusko (okolo 8%). Dve tretiny opýtaných v apríli 2022 uviedli, že Rusko vnímajú ako "nebezpečný štát". 
💡
Predovšetkým mladí obyvatelia Slovenska vôbec nevedia, aký bol život pod ruským vplyvom. V roku 2019 študovalo v zahraničí takmer 20 % slovenských študentov. V  porovnaní OECD je Slovensko po Luxembursku druhou krajinou s najväčším podielom študentov so zahraničnou skúsenosťou - a tendencia je stúpajúca.

Nebudem zveličovať, ak poviem, že napriek niekoľkým antagonistickým epizódam, som sa úprimne do Slovenska zamilovala. Je do prívetivá, príjemná krajiny s peknými nepolitickými témami, ľuďmi, krásnymi architektonickými pamiatkami a úžasne malebnou prírodou (zachovalou a udržiavanou, na rozdiel od tej ukrajinskej); no zároveň sa o ňu bojím, je mi smutno z toho, že Slováci si neuvedomujú, aké nebezpečenstvo im hrozí od „ruského sveta“.

image
💡
P.S.: Diabol sa ako vždy skrýva v detailoch; v tomto prípade v dátumoch. Hoci sú výsledky prieskumu z nášho pohľadu škandalózne, a v slovenskej aj ukrajinskej tlači boli minulý týždeň vo veľkom komentované [článok vyšiel online 20. septembra 2022 - poznámka redakcie JÁDU], prieskum sa uskutočnil v dňoch 18. – 22. júla 2022, teda dávno pred tzv. silnou protiofenzívou Ozbrojených síl Ukrajiny na východe a juhu Ukrajiny, počas ktorej ruská armáda začala na niektorých úsekoch chaoticky utekať, inde zasa bezmocne ustupovať, sťahovať sa pomaly z dobytého územia. Bolo to teda ešte pred objavením nových (ďalších!) hrozných skutočností svedčiacich o brutálne sadistických praktikách ruských okupantov. Je celkom možné, že výsledky podobného prieskumu by dnes boli odlišné alebo diametrálne odlišné, najmä keby sa odohrával na pozadí prekvapivej novej rovnováhy síl a nových vyhliadok Ukrajiny. Predpokladom pre to by samozrejme bolo, aby slovenské a medzinárodné médiá adekvátne informovali o ukrajinskej realite.