Artem Remizovskyi
Žijeme v čase rýchlo eskalujúcich "zmrazených" vojenských konfliktov. Ukrajina, Palestína, Jemen, Arménsko, Sudán: status quo sa zdal byť na týchto miestach neotrasiteľný, ale teraz sa "červené línie" rúcajú, zatiaľ čo frontové línie ožívajú. V priebehu niekoľkých dní sa v dôsledku agresie a okupácie celé národy ponárajú do humanitárnej katastrofy a hrozí im, že stratia svoju politickú agendu. Vznik stále nových oblastí nestability na mape sveta zvyšuje pochybnosti o OSN, ktorá naďalej preukazuje neustálu neefektívnosť. Je vôbec možné reformovať medzinárodný bezpečnostný systém a zachrániť ho pred konečným kolapsom?
Málokto by sa dnes odvážil tvrdiť, že globalizácia pod zástavou americkej hegemónie položila základy porážky imperialistických ambícií veľmocí. Naopak, zintenzívnila existujúce rozpory a vyostrila ničivé dôsledky vojen. Každá nová eskalácia sa odráža vo svete tým, že destabilizuje trhy, narúša logistické trasy, spôsobuje vlny masovej migrácie, infláciu, presmerovanie zdrojov do vojenského priemyslu a politické krízy.
Za týchto okolností stoja progresívne, ľavicové hnutia pred obrovskými úlohami, ktoré nie sú úmerné ich reálnej politickej váhe. Čo treba urobiť s OSN? Ako sa môžu utláčaní dostať z pasce závislosti, ktorú formujú záujmy kľúčových geopolitických hráčov? Ako zjednotiť ľavicu, prestať sa hádať o to, "ktorý imperialista je progresívnejší", a vybudovať globálne antiimperialistické hnutie? A napokon, čo môžeme urobiť pre to, aby náš svet už viac neovládal "zákon silnejšieho"?
Účastníci panelovej diskusie na konferencii Feuerbach 11, ktorá bola tento rok venovaná zastrešujúcej téme Dialógy periférií, sa podelili o svoje názory na tieto otázky a na konflikty našej doby. Počas podujatia vystúpili palestínska politologička Dana El Kurdová, bývalá pracovníčka OSN v Indonézii a Thajsku Chelsea Ngoc Minh Nguyenová, taiwanský publicista a redaktor Brian Hioe a ukrajinský sociálny antropológ Volodymyr Artiukh.
Diskusiu moderovala historička a aktivistka Hanna Perekhoda.
Rozpadajúci sa svet: Situácia na Blízkom východe, v juhovýchodnej Ázii a rusko-ukrajinská vojna
Eskalácia vojenských konfliktov v súčasnosti nie je náhodná, skôr predstavuje trend. Vidíme v ňom výsledok neúspešnej politiky intervencionizmu, ktorá často prispela len k polarizácii a výbuchom násilia. Podľa politologičky Dany El Kurdovej je súčasná vojna v Gaze predovšetkým dôsledkom politiky USA, ktorá úplne ignoruje zámery Izraela anektovať palestínske územie a zbaviť miestne obyvateľstvo práva na sebaurčenie.
Zásahy USA do politických procesov na území Palestíny viedli k zintenzívneniu vnútorných konfliktov, zvýšeniu miery kriminalizácie a represie a nereálnym podmienkam mierových dohôd, ktoré Izrael Palestínčanom stanovil bez toho, aby zohľadnil ich záujmy. Katastrofálnu situáciu ešte zhoršuje skutočnosť, že v regióne zasahujú aj ďalšie imperialistické štáty, konkrétne Rusko a Irán. Dana El Kurdová sa domnieva, že Západ - ktorý svoje úsilie zameral skôr na lokalizáciu konfliktu než na jeho ukončenie - poskytol plnú podporu jednej strane, Izraelu, čím druhú stranu pripravil o možnosť vyjednávať. Rokovania prebiehali len v záujme zachovania status quo, neboli rozšírené a nezúčastnili sa na nich zástupcovia občianskej spoločnosti.
Taiwan je v podobnej situácii. Táto krajina, ktorá je jedným zo svetových centier výroby polovodičov, sa ocitla medzi dvoma mlynskými kameňmi: USA a Čínou, ktoré medzi sebou vedú technologickú vojnu. Podľa publicistu Briana Hioeho tieto veľmoci aktívne ovplyvňujú taiwanské voľby, lobujú za svoje záujmy a využívajú ekonomické páky.
Spojené štáty dodávajú Taiwanu zbrane a tvrdia, že nedovolia okupáciu krajiny; Hioe však dodáva, že americkí vládni predstavitelia "by chceli, aby Taiwan jednoducho zmizol", pretože sa domnievajú, že jeho existencia spôsobuje problémy. Čína zároveň aktívne ohrozuje Taiwan: uskutočňuje vojenské cvičenia v blízkosti jeho pobrežia, narúša vzdušný priestor krajiny a bráni Taiwančanom v návšteve ich rodinných príslušníkov na území ČĽR. To všetko poskytuje živnú pôdu pre špekulácie amerických aj taiwanských pravicových síl. Hioe konštatuje, že pozícia ľavicového hnutia v krajine je pomerne slabá. Silná závislosť Taiwanu od americkej a čínskej zahraničnej politiky je tiež dôvodom, prečo ostrovný štát napriek dlhým diskusiám dodnes oficiálne nevyhlásil nezávislosť od Číny.
Vietnam, ktorý je geograficky blízko Taiwanu, je tiež predmetom čínskych útokov. Oba štáty vedú územný spor o svoje hranice v Juhočínskom mori, kde sa nachádzajú veľké ropné polia. V máji 2023 sa čínske vojnové lode pokúsili o mesačnú blokádu výlučnej hospodárskej zóny Vietnamu - kde mimochodom pôsobia ruské štátne energetické spoločnosti. Podľa bývalej zamestnankyne OSN Chelsea Ngoc Minh Nguyenovej je Vietnam kvôli agresívnemu správaniu Číny aj dlhodobým sankciám USA nútený obrátiť sa na Rusko, svojho strategického vojenského a hospodárskeho partnera od čias studenej vojny. Táto závislosť vysvetľuje, prečo vietnamská vláda zostáva v rusko-ukrajinskej vojne neutrálna, aj keď podľa Nguyenovej vietnamská občianska spoločnosť prevažne podporuje Ukrajinu.
Celkovo globálna dynamika ukazuje, že hegemónia USA je v hlbokej kríze. Podľa Volodymyra Artiukha nelogické a nekonzistentné vojenské a politické intervencie USA v posledných desaťročiach, najmä v Iraku a Afganistane, dosiahli len obmedzený úspech a nedokázali posilniť globálny poriadok, namiesto toho prispeli k jeho fragmentácii. Kríza amerických elít a vnútorné problémy USA zvyšujú apetít ostatných hráčov, keďže vlády krajín prejavujúcich imperialistické ambície vycítili slabosť veľkých štátov, precenili vlastné sily a začali vojny, spoliehajúc sa na rýchly úspech a nastolenie nového status quo.
Príkladom je rusko-ukrajinská vojna. Súčasná patová situácia na fronte a skutočnosť, že Ukrajina nedisponuje významnými zdrojmi, ktoré by jej umožnili zmeniť situáciu vo svoj prospech, úzko súvisia s vnútornou situáciou v USA - a táto situácia neprispieva k tomu, aby Ukrajina získala vojenskú podporu, ktorú potrebuje. Artiukh poznamenáva: "Ukrajina je v súčasnosti v situácii, keď sa jej nedarí:
V tejto fáze vojny tragédia amerického centralizmu hlboko ovplyvňuje situáciu. Je zrejmé, že USA nemajú jasný plán, ako ďalej podporovať Ukrajinu, ani víziu, ako by sa táto podpora mala vyvíjať. Nevieme, či niekto takýto plán sformuluje skôr, ako nastane kritická chvíľa. Teraz sa v podstate všetky rozhodnutia presúvajú na ukrajinskú vládu, na ukrajinské vojenské vedenie, čo z hľadiska ukrajinského politického kontextu predstavuje ďalší problém. Ak to zhrnieme, vidíme obrovské množstvo zlyhaní, ktoré prehlbujú krízy v rôznych krajinách. Podobnej dynamiky sme boli svedkami už predtým: napríklad medzi Izraelom a USA, kde sa nedostatok stabilného vládnutia a riadneho plánovania zaplátal vojenským zásahom bez stratégie do budúcnosti.
Inými slovami, nie je dôvod na optimistické prognózy a nádeje na deeskaláciu v blízkej budúcnosti. Podľa Nguyenovej sa svet stáva čoraz fragmentovanejším a v posledných rokoch ho charakterizuje nárast nacionalistických nálad v medzinárodnej politike. Globálny Juh nie je rovnocenným účastníkom demokratických procesov, jeho hlas sa ignoruje. Ako poznamenávajú El Kurdová a Hioe, všetko závisí od rozhodnutí veľkých hráčov, ktorí nemajú skutočnú politickú vôľu zastaviť vojny.
Ani v prípade Ukrajiny nie je dôvod na optimizmus. Volodymyr Artiukh vidí len malú šancu na dohodu o prímerí medzi Ruskom a Ukrajinou, keďže ruská elita je stále presvedčená, že môže vyhrať vojnu a "nájsť definitívne riešenie ukrajinského problému". Výskumník si myslí, že ambície ruskej elity ďaleko presahujú jednoduché udržanie moci. Podľa Chelsea Ngoc Minh Nguyenovej je situácia na Ukrajine podobná situácii vo Vietname počas studenej vojny: vyčerpávajúci konflikt s hlavným geopolitickým hráčom. Podľa jej názoru by Ukrajina mala hľadať alternatívne nástroje, ktoré by jej umožnili zabezpečiť si suverenitu, inak sa ocitne v pasci uprostred manévrov Ruska a Západu.
Miesto OSN v súčasnej globálnej bezpečnostnej kríze
Nová vlna eskalácie nie je spôsobená len krízou americkej hegemónie. Ďalším dôvodom, prečo sa vojny stávajú bežným javom a prečo nikto nedokáže zastaviť imperialistickú agresiu, je kríza súčasného medzinárodného bezpečnostného systému vybudovaného okolo OSN.
Ako zdôrazňuje Chelsea Ngoc Minh Nguyenová, bolo niekoľko pokusov o reformu OSN. V roku 2015 Francúzsko a Mexiko navrhli, aby sa právo veta členov Bezpečnostnej rady OSN nevzťahovalo na prípady týkajúce sa zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a genocídy. Túto iniciatívu podporilo približne sto členských štátov OSN, ale neuspela pre odpor Veľkej Británie a Spojených štátov. Ďalšie úsilie o reformu OSN sa týkalo toho, aby sa India a Brazília stali stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, čím by sa rozšíril počet štátov, ktoré sú v nej zastúpené. Proti tejto iniciatíve sa však postavili ostatní členovia Bezpečnostnej rady vrátane najmä Číny, s ktorou má India územné spory a súperí s ňou o vedúce postavenie v regióne.
Antagonizmus veľmocí, ktorých protichodné záujmy sa stretávajú v rámci OSN, v skutočnosti bráni efektívnemu fungovaniu organizácie, čoho príkladom je - ako zdôrazňuje Nguyenová - neschopnosť OSN zastaviť vojnu v Gaze. USA tak zablokovali rezolúciu (ktorú Bezpečnostnej rade predložila Brazília a podporili ju Francúzsko a Japonsko) vyzývajúcu Izrael, aby zastavil vojenskú operáciu a poskytol humanitárne koridory. El Kurdová a Hioe dodávajú, že v dôsledku toho sa zásady medzinárodnej bezpečnosti stanovené po druhej svetovej vojne využívajú veľmi selektívne a také krajiny ako Taiwan alebo Palestína nedostávajú dostatočnú medzinárodnú pomoc.
Stagnácia OSN podnecuje chúťky imperialistických štátov, najmä Ruska, ktoré, ako uvádza Artiukh, vyhlásilo svoj mesiášsky cieľ zmeniť svetový poriadok. Podľa výskumníka ruský štát fakticky reprodukuje politiku USA v Afganistane a Iraku a robí si nárok na úlohu globálneho suveréna, ktorý je "spravodlivejší" ako Spojené štáty. Dôsledky ruských intervencií však nie sú o nič menej katastrofálne.
Napriek tomu, hovorí Nguyenová, OSN dnes predstavuje jediný mechanizmus, ktorý umožňuje krajinám globálneho Juhu nahlasovať agresiu, ktorej boli vystavené. Medzinárodné právo dáva postkoloniálnym krajinám legitimitu v konfliktoch s veľmocami. Napríklad Vietnam sa v spore o územné vody s Čínou pochopiteľne vyhýba vojenskému riešeniu a namiesto toho sa radšej obracia na medzinárodné inštitúcie. Nguyenová zdôrazňuje:
Mimo systému OSN nemajú Palestínčania žiadne mechanizmy, prostredníctvom ktorých by mohli realizovať svoje právo na sebaurčenie a štátnosť. To isté platí aj v prípade Ukrajiny: napriek obmedzenej humanitárnej pomoci je systém OSN pre Ukrajinu jediným reálnym spôsobom, ako nahlásiť ruskú agresiu voči nej.
Bezmocní a atomizovaní: Ľavica v pasci logiky reálnej politiky
Slabosť OSN si zjavne vyžaduje vytvorenie alternatív, ktoré by prispeli k nastoleniu spravodlivého mieru bez imperializmu. Na ceste vedúcej k týmto alternatívam však ľavica čelí kolosálnym prekážkam, medzi ktorými je na prvom mieste nedostatok politickej moci. Chelsea Ngoc Minh Nguyenová poznamenáva:
Pokiaľ ide o možnosť progresívnych zmien, myslím si, že problémy ľavice presahujú rámec nedostatku vízie. Týka sa to aj reality: reality, v ktorej nie je možné realizovať konkrétnu víziu na medzinárodnej úrovni. Na jej dosiahnutie je potrebná politická moc, zastúpenie prostredníctvom politických strán, vlád, ktoré by mohli alternatívnu víziu premeniť na skutky.
Bývalí zamestnankyňa OSN však hovorí, že ľavičiari sa pri vstupe do sféry medzinárodnej politiky často dostávajú do pasce reálnej politiky: reality, v ktorej osud vášho štátu závisí od výsledku konfrontácie medzi imperialistickými blokmi. Mnohí ľavičiari a vládni predstavitelia v krajinách globálneho Juhu podporili Asada z hľadiska cynických geopolitických kalkulácií: konkrétne z toho, že podpora sýrskeho diktátora by podkopala monopolaritu, ktorú zaviedli Spojené štáty. Nanešťastie, hovorí Nguyenová, medzi krajinami tzv. tretieho sveta nie sú žiadni skutočne progresívni lídri, ktorí by boli schopní prelomiť začarovaný kruh závislosti. Pokiaľ ide o samotnú ľavicu, tá sa štiepi s každou novou eskaláciou; to, ako upozorňuje Volodymyr Artiukh, má katastrofálny vplyv na schopnosť ľavice analyzovať vojenskú situáciu v globálnom meradle a systematicky. Artiukh to zhrnul takto:
Všade okolo seba vidím strašnú fragmentáciu ľavice po každom konflikte. Platí to aj o mainstreamových intelektuáloch na celom svete, ktorí sú tiež roztrieštení, ich názory sú rozdelené. Strácame možnosť ponúknuť víziu alebo dokonca základnú analýzu situácie. Namiesto toho, aby sme sa obmedzili na osobné názory vyjadrené tým či oným jednotlivcom, by naša analýza mala priniesť nové poznatky. Na úrovni výskumníkov, lektorov, alternatívnych intelektuálnych platforiem vidím nedostatok analýz uskutočňovaných v primeranom rozsahu.
Zároveň Dana El Kurdová dodáva, že autoritárske režimy vykazujú opačný trend: čoraz viac sa konsolidujú, spolupracujú a preberajú skúsenosti jeden od druhého.
Ďalším problémom, ktorému čelí ľavica, je atomizácia a nedostatočná informovanosť verejnosti, čo sťažuje budovanie medzinárodnej solidarity medzi obeťami imperializmu. Na Ukrajine, ako upozorňuje Artiukh, tak neexistuje politická diskusia o vojne v Gaze; ukrajinská vláda oficiálne podporuje Izrael a verejný diskurz ju nasleduje. Jeden z dôvodov spočíva v tom, ako ukrajinská spoločnosť vníma obranu Ukrajiny, miesto krajiny vo svete a "civilizačnú" dynamiku vo všeobecnosti. Pre mnohých Ukrajincov je Izrael úspešnou "civilizovanou" krajinou, ktorá sa už desaťročia bráni proti "necivilizovanému", "agresívnemu" arabskému svetu. Odbúranie takýchto stereotypov je náročná úloha, napriek tomu vzhľadom na podobnosť ukrajinskej a palestínskej situácie majú podľa El Kurdovej aktivisti občianskej spoločnosti určitý manévrovací priestor.
Napriek ich roztrieštenosti, nedostatku systematickej analýzy a absencii moci si výskumníčka nemyslí, že progresívne sily nemajú čo ponúknuť. Ako zdôrazňuje El Kurdová,
"Nie je potrebné nič vymýšľať. Spýtajte sa Ukrajincov, čo chcú, spýtajte sa Palestínčanov, čo chcú. Práve to je progresívna politika".
Inými slovami, alternatívy existujú a vyjadrujú ich národy postihnuté imperializmom. Ľavica teraz musí urobiť to, aby hlasy tých, ktorí sú utláčaní a ohrození imperialistickou agresiou, boli silné a hlasné.
Slovami jedného ukrajinského diplomata - ako pripomína historička Hanna Perekhodová - čím viac spojenci investujú do podpory Ukrajiny, tým viac sa záujmy spojencov stávajú záujmami Ukrajiny a záujmy Ukrajiny sa stávajú záujmami spojencov. Je nepravdepodobné, že spomínaný diplomat mal na mysli, že medzi záujmy Ukrajiny teraz patrí výstavba múru na hranici s Mexikom (požiadavka, ktorú predložili niektorí republikáni v Kongrese výmenou za odblokovanie pomoci pre Ukrajinu). Možnosti ukrajinského odporu sú značne obmedzené závislosťou od podpory štátov NATO. Keďže ukrajinské vedenie precenilo silu Západu a jeho politickú vôľu pomôcť Ukrajine v konfrontácii s Ruskom, Ukrajina sa v súčasnosti nachádza v pasci "pozičnej vojny" bez jasného východiska. Nielen Ukrajina čelí zložitej geopolitickej situácii; v rovnakej situácii sa nachádzajú národy Taiwanu, Vietnamu, Palestíny, Arménska a mnohých ďalších štátov.
Treba si uvedomiť, že žijeme vo svete imperializmu, vo svete slabých medzinárodných organizácií a že ho nemôžeme zmeniť v krátkodobom horizonte. Na to, aby sa alternatívy presadzované ľavicovými silami stali reálnymi, musí ľavica prinajmenšom uskutočniť systematickú analýzu globálnych procesov (ktorá v súčasnosti chýba v dôsledku rozkolu medzi intelektuálmi) a v lepšom prípade získať zmysluplnú politickú agentúru.
Paradoxne, na miestnej úrovni ľavica zvyčajne chápe existujúce problémy a vie, ako na ne upozorniť tým, že zabezpečí, aby utláčaní mali zastúpenie. Chýba však prehľad a hlavne infraštruktúra, ktorá by umožnila položiť základy globálnych antiimperialistických transformácií. V týchto podmienkach, keď sú progresívne alternatívne sily slabé a bezmocné, zostávajú nádeje, že vojny v blízkej budúcnosti ustanú - a nebudú sa opäť obnovovať -, len fantáziou.
Je dobré, že diskutujeme a priznávame si svoju slabosť. Je dobré, že si uvedomujeme, že zmena nášho sveta si vyžaduje gigantické, monumentálne úsilie. Teraz musíme začať robiť prácu, ktorú je potrebné vykonať - a tento záväzok dodržať.
https://commons.com.ua/en/mizhnarodna-bezpeka-yak-globalna-sistema-rozpadayetsya/