Federico Fuentes
Iľja Matvejev je ruský socialista a politický ekonóm. V súčasnosti pôsobí ako hosťujúci vedec na Kalifornskej univerzite v Berkeley a je tiež členom výskumnej skupiny Laboratória verejnej sociológie so sídlom v Rusku. V tomto rozsiahlom rozhovore s Federicom Fuentesom pre medzinárodný časopis LINKS International Journal of Socialist Renewal Matvejev hovorí o dvoch logikách imperializmu, o tom, ako nám pomáhajú vysvetliť rozdielne cesty, ktorými sa Čína a Rusko stali imperialistickými mocnosťami, a o potrebe ľavice mať spoločnú globálnu víziu progresívnej zmeny.
V priebehu minulého storočia sa pojem imperializmus používal na definovanie rôznych situácií a niekedy bol nahradený pojmami ako globalizácia a hegemónia. Nakoľko je pojem imperializmus platný v súčasnosti a ako ho definujete vy?
Hlavná diskusia týkajúca sa imperializmu spočíva v tom, či ho chápať ako teóriu na pochopenie globálneho kapitalizmu, alebo ako politiku agresie alebo nátlaku silnejšej krajiny voči slabšej. Lenin tvrdil, že imperializmus je globálnou charakteristikou neskorého štádia kapitalizmu: do jeho definície bola zakomponovaná ekonomická logika imperializmu. To je však problém Leninovej definície, pretože každý konkrétny akt imperialistickej agresie nemožno vysvetliť len ekonomickými motívmi. Ak definujete imperializmus ako charakteristiku globálneho kapitalizmu, potom by mohlo mať zmysel nahradiť ho pojmami ako globalizácia, ktorá sa niekedy označuje za druh „nového imperializmu“. Ak však imperializmus považujeme za systematickú politiku agresie voči slabšej krajine prostredníctvom vojenských, politických a/alebo hospodárskych prostriedkov, potom nemá zmysel stotožňovať globalizáciu s imperializmom.
Ekonomika môže byť hnacím motorom imperializmu, ale tieto dve veci nie sú totožné. Neexistuje žiadny večný zákon, podľa ktorého by sa imperializmus musel vždy zhodovať s potrebami kapitálu. Okrem toho imperializmus môže byť poháňaný inými faktormi. [Britsko-americký geograf] David Harvey, vychádzajúc z práce [talianskeho ekonóma] Giovanniho Arrighiho, navrhuje dve logiky imperializmu: ekonomickú logiku kapitálu a geopolitickú logiku štátu. Interakcia medzi týmito dvoma logikami môže byť zložitá: niekedy sa ich potreby zhodujú, inokedy nie. Okrem toho tieto logiky nie sú univerzálne. Logika kapitálu je univerzálnejšia v tom zmysle, že kapitalistické rozpory sú viac-menej všade rovnaké. To isté sa však nedá povedať o politickom imperializme. Neexistuje univerzálna logika politického imperializmu: rôzne krajiny budú mať rôzne motívy a stratégie. To môže viesť k rozporom medzi týmito dvoma logikami. Preto by sme ich nemali zhrnúť do jednej.
Existujú však prvky Leninových prác o imperializme, ktoré sú aktuálne aj dnes?
Leninovým najdôležitejším prínosom v tejto oblasti bolo rozvinutie myšlienok anglického liberálneho autora Johna Hobsona do ich logického vyústenia. Hobson, ktorý napísal slávnu knihu s názvom Imperializmus, chcel dokázať, že imperializmus je úchylka a že kapitalizmus a obchod nakoniec prinesú svetu mier. Mal však niektoré neortodoxné ekonomické názory, ktoré ho viedli k vytvoreniu teórie, že keď je v krajine obrovská nerovnosť, vzniká prebytočný kapitál, ktorý sa nedá výhodne reinvestovať doma, a preto sa musí investovať v zahraničí. Podľa Hobsona to bol „ekonomický koreň“ imperializmu, pretože keď ste reinvestovali kapitál v zahraničí, museli ste vytvoriť podmienky, aby boli vaše investície ziskové. To mohlo napríklad znamenať donútenie iných krajín, aby akceptovali vaše investície. Tieto investície a obchodné cesty ste museli aj chrániť, čo si vyžadovalo veľké námorníctvo. Táto ekonomická logika teda viedla k potrebe použiť silu v medzinárodných záležitostiach. Hobsonove myšlienky z neho urobili odpadlíka v rámci liberálnej tradície, pretože zistil, že obchod nevedie vždy k mieru; namiesto toho pre Hobsona kapitalistické rozpory vytvorili požiadavku na agresívnejšiu zahraničnú politiku.
Lenin prijal Hobsonovu myšlienku, ale povedal, že sa mýlil v tom, že je schopný reformovať kapitalizmus. Lenin povedal, že kapitalizmus bude vždy vytvárať dopyt po vonkajšej agresii, pretože vždy bude existovať prebytok kapitálu. Nerovnomerný a kombinovaný rozvoj znamenal, že vždy budú existovať rozvinutejšie a menej rozvinuté kapitalistické krajiny a rozvinuté kapitalistické krajiny sa budú snažiť vyvážať svoj kapitál do menej rozvinutých krajín a vyvíjať politický tlak, aby zabezpečili, že tieto investície budú ziskové. Reforma kapitalizmu bola preto nemožná. Lenin tiež predpokladal, že konkurenčné národné kapitály v rozvinutých kapitalistických krajinách budú lobovať u svojich vlád, aby im pomohli získať väčší podiel na svetovom trhu. Problém spočíval v tom, že keď bol celý svet rozdelený medzi jednotlivé národné kapitalistické bloky, jedinou možnosťou ďalšej expanzie zostala vojna. Globálna vojna bola preto nevyhnutná: bola zabudovaná do logiky kapitalizmu.
Tieto dve myšlienky boli Leninovým najdôležitejším prínosom. Bol najdôslednejším zástancom týchto dvoch myšlienok: že kapitalizmus plodí imperializmus, pretože vyspelejšie krajiny budú vždy potrebovať nové odbytiská pre svoje investície, a že kapitalizmus plodí medziimperialistické súperenie, pretože silné krajiny sa budú nevyhnutne stretávať, keď sa budú snažiť rozšíriť svoj podiel na svetovom trhu. Leninov veľký prínos spočíval vo vysvetlení ekonomických motívov imperializmu a medziimperialistického súperenia. Problémom však bolo, ako som už spomenul, že túto ekonomickú logiku abstrahoval od akýchkoľvek ideologických alebo politických úvah.
Po páde Sovietskeho zväzu a skončení studenej vojny svetovú politiku úplne ovládol americký imperializmus. V posledných rokoch sa však zdá, že dochádza k zmene. Sme svedkami vzostupu Číny, invázie Ruska na Ukrajinu a dokonca aj takých krajín, ako sú Turecko a Saudská Arábia, ktoré okrem iného nasadzujú vojenskú silu za svojimi hranicami. Ako vnímate túto súčasnú dynamiku v rámci globálnej politiky?
Po druhej svetovej vojne sa svet priblížil k niečomu podobnému myšlienke ultraimperializmu Karla Kautského. Kautsky nesúhlasil s Leninovou koncepciou medziimperialistického súperenia a navrhol možnosť, že imperialistické krajiny by mohli vytvoriť kartel alebo alianciu s cieľom spoločne vykorisťovať zvyšok sveta. Nazval to ultraimperializmom. Niečo podobné sme videli v období hegemónie USA po druhej svetovej vojne a najmä od 80. rokov po rozpade Sovietskeho zväzu. Počas tohto obdobia Západ kolektívne vládol zvyšku sveta a vykorisťoval ho. Bolo to možné, pretože ekonomická logika imperializmu sa po druhej svetovej vojne dostala do úpadku, keď keynesiánska politika obmedzila nadmernú akumuláciu kapitálu. Namiesto toho bola hnacou logikou imperializmu v tomto období politická logika, konkrétne vízia USA pre svet a ich boj proti komunizmu. Od 80. rokov sa však nadmerná akumulácia opäť objavila ako dôsledok neoliberálnych politík. Bolo to na vrchole toho, čo by sme mohli označiť za niečo podobné ultraimperializmu, počas ktorého zjednotený Západ vnucoval programy štrukturálnych opatrení a neoliberálne politiky každej periférnej krajine.
Teraz máme pred sebou rozpad tohto ultraimperializmu pod vedením USA. Problém bol v tom, že USA sa snažili mať oboje. Chceli silnú spotrebu doma, a tak si požičali peniaze od Číny. A zároveň chceli vyvážať kapitál do zahraničia. Konečným výsledkom bola transformácia Číny na hospodársku veľmoc, ktorá predstavovala hrozbu pre hospodársku dominanciu USA. Práve tento hospodársky konflikt je v konečnom dôsledku hnacou silou dnešného politického konfliktu medzi nimi. Podľa môjho názoru sa čínski lídri nechcú aktívne konfrontovať s USA. Ich hospodárske ambície, ktoré sú poháňané objektívnymi rozpormi akumulácie kapitálu v Číne, ich však prinútili k väčšej asertivite. Rovnako si nemyslím, že USA aktívne chcú konfrontáciu s Čínou. Ale aj v tomto prípade je ekonomická logika imperializmu veľmi silná a ťažko sa jej dá čeliť. Práve to je hnacou silou americko-čínskeho konfliktu. Neostal nám ani tak multipolárny svet, ako skôr obnovujúci sa bipolárny svet. Konfrontácia medzi Čínou a USA je síce zatiaľ stále zvládnuteľná, ale len narastá. To všetko vytvára veľmi horľavú situáciu, ktorá sa už nepodobá ultraimperializmu, ale skôr obdobiu pred prvou svetovou vojnou.
Niektorí, vychádzajúc z Leninovej definície, by však spochybnili myšlienku, že Čína je imperialistická.
Ak sa pozrieme na dnešný svet, čo vidíme? Vidíme vzostup Číny ako alternatívneho centra akumulácie kapitálu v rámci globálneho kapitalistického systému, ktoré vyváža kapitál prostredníctvom obrovských globálnych projektov, ako je napríklad iniciatíva Pásmo a cesta. Motivácia týchto projektov je ekonomická: Čína má prebytok kapitálu a nadmerné priemyselné kapacity, takže potrebuje nové odbytiská na reinvestovanie kapitálu a vývoz tovaru. Na dosiahnutie tohto cieľa začala Čína hľadať nové trhy po celom svete. Tým sa začala zrážka s USA, svetovým hegemónom, ktorý tiež potrebuje odbytiská pre svoj tovar a investície. To znamená, že vzťahy spolupráce, ktoré existovali, keď USA využívali Čínu ako výrobnú platformu, sa teraz pomaly stávajú antagonistickými. Čínsky kapitál podporovaný čínskym štátom je teraz taký silný, že americký kapitál s ním už nechce spolupracovať. Namiesto toho sa obáva vzostupu Číny a očakáva, že čínsky kapitál sa stane silným konkurentom. Preto americký kapitál začal získavať pomoc amerického štátu, aby tejto hrozbe čelil.
Zostáva nám klasické medziimperialistické súperenie, ako ho opísal Lenin. Máme tu dve silné centrá kapitalizmu, ktoré sa stretávajú o odbytiská svojich investícií a tovarov. To následne vedie k vytvoreniu politických blokov okolo týchto centier kapitalistickej akumulácie: USA majú za sebou Západ, Čína má Rusko. V tomto zmysle je ekonomická logika imperializmu stále relevantná pre pochopenie dnešného sveta.
Ako teda do tohto scenára zapadá Rusko? Možno ho tiež definovať ako imperialistické?
V prípade Ruska je v hre iná dynamika. Ruský kapitál nikdy nebol dostatočne silný na to, aby sa postavil Západu; vždy bol mladším partnerom západného kapitálu, ktorý uprednostňoval spoluprácu s ruským kapitálom s cieľom lepšie využívať ruské prírodné zdroje a profitovať z úlohy Ruska ako subimperialistickej mocnosti [imperialiymus podriadený inému imperializmu] v postsovietskom svete. Západný kapitál využíval Rusko na získavanie nadhodnoty z postsovietskych krajín. Uvedieme jeden príklad: Gazprom [ruská plynárenská spoločnosť, ktorej väčšinovým vlastníkom je štát] mal veľa medzinárodných investorov vrátane obrovskej americkej spoločnosti BlackRock, ktorá spravuje majetok v hodnote triliónov dolárov. Keď Gazprom expandoval na Ukrajinu, do Moldavska, Bieloruska atď. a profitoval z nich, profitovala aj spoločnosť Blackrock. Západnému kapitálu nevadilo, že Rusko je regionálnou veľmocou, pokiaľ poskytovalo západnému kapitálu priestor na dosahovanie ziskov v regióne. Z ekonomického hľadiska tu nebol žiadny skutočný rozpor: Ruský a západný kapitál spolupracovali a obaja z tejto spolupráce profitovali.
Od roku 2014 sa však politická logika ruského imperializmu začala oddeľovať od ekonomickej logiky. Dovtedy bol ruský imperializmus založený na subimperialistickom usporiadaní: viedol agresívnu politiku voči krajinám v postsovietskom regióne, ale Západ z jeho činnosti profitoval, a preto mal na ruskom imperializme priamy podiel. V roku 2014 však Putin anexiou Krymu porušil scenár. Vtedy Rusko prestalo byť subimperialistickou mocnosťou a vybralo si cestu konfrontácie so Západom. Porušil pravidlá, ktoré Západ stanovil pre ruskú vládu a ruský kapitál. Tento krok však nemal žiadnu skutočnú ekonomickú logiku, pretože ruským kapitalistom len sťažil život. Anexia Krymu nemala žiadnu ekonomickú logiku. Krym má síce určité ložiská prírodných zdrojov, ale na ich využitie by Rusko muselo investovať veľa peňazí. Okrem toho je dnes Krym čistým príjemcom ruskej energie a federálnych vládnych financií. Preto vysvetlenie jeho anexie nemožno hľadať v ekonomických motívoch; vysvetlenie spočíva v oblasti ideológie ruskej vládnucej triedy.
Prípady Číny a Ruska sú teda odlišné. V prípade Číny ide o klasickejší imperializmus, ako ho opísal Lenin. V prípade Ruska ide o iný druh imperializmu - politický imperializmus, ktorý je do určitej miery oddelený od hospodárskych záujmov.
Naznačujete, že na rozdiel od imperialistických mocností, ktoré vznikli v Leninových časoch, ruský imperializmus nemá ekonomický základ a možno ho vysvetliť výlučne politicko-ideologickými faktormi?
Netvrdím, že ruský imperializmus je úplne odlišný od iných imperializmov alebo že vôbec nemá ekonomický základ. Od roku 1999 sa Rusko začalo zotavovať z krízy 90. rokov: približne do roku 2008 zažívalo obdobie silného hospodárskeho rastu s ročnou mierou rastu okolo 7 %. Počas tohto obdobia sa ruské spoločnosti stali silnými globálnymi korporáciami. Hoci ruský kapitál nebol taký silný ako západný, stal sa vážnym hráčom na svetovom trhu. Zároveň došlo k nadmernej akumulácii kapitálu v Rusku v dôsledku vysokých cien energií a komodít.
Tieto vznikajúce ruské spoločnosti potrebovali niekde reinvestovať svoj prebytočný kapitál - a rozhodli sa reinvestovať v postsovietskych krajinách. Ich cieľom bolo obnoviť niečo podobné dodávateľským reťazcom a hospodárskym väzbám, ktoré existovali počas sovietskej éry. Rozdiel však spočíval v tom, že tento raz mal byť pod kontrolou ruský kapitál. Počas Sovietskeho zväzu ste mali integrovanú sovietsku ekonomiku, teraz sme mali do činenia s ruskou ekonomikou, ktorá ovládala ostatné ekonomiky regiónu. To potom vytvorilo tlak na ruskú vládu, aby bola v postsovietskom regióne asertívnejšia. V tomto zmysle je teda klasická leninská ekonomická logika imperializmu relevantná pre ruský prípad, najmä v roku 2000, keď sa Putin prvýkrát dostal k moci.
Je však dôležité znovu zdôrazniť, že keď si Rusko v tomto prvom období robilo nároky na postsovietsky región, robilo to skôr na základe spolupráce ako konfrontácie s USA a Západom. Neobmedzovalo sa to len na hospodársku spoluprácu medzi západným a ruským kapitálom, ale aj na geopolitickú spoluprácu medzi ruskými a západnými štátmi. Rusko napríklad spolupracovalo s NATO vo vojne v Afganistane: Rusko bolo najväčším dodávateľom ropy a zdrojov pre NATO a poskytovalo koalícii NATO logistické pozemné a vzdušné trasy. V roku 2011 Rusko predalo USA dopravné vrtuľníky pre vládu, ktorú dosadilo v Afganistane, v rámci obchodu v hodnote viac ako 1 miliardy USD. Je zrejmé, že napriek všetkým existujúcim nezhodám alebo napätiu Západ vnímal Rusko ako mladšieho partnera, prinajmenšom do roku 2014.
V konečnom dôsledku nebolo nič nevyhnutné na tom, aby sa Rusko stalo nepriateľom Západu, ak by sme sa obmedzili výlučne na ekonomickú logiku. Rusko mohlo zostať subimperialistickou mocnosťou, ktorá spoločne so západným kapitálom profitovala z postsovietskeho priestoru. Mohlo byť ako dnešné Turecko, ktoré sa tvári, že koná nezávisle, ale dáva si pozor, aby si nepokazilo vzťahy so Západom. Alebo ako Brazília, ktorá mala lídrov ako Lula [da Silva], ktorí síce majú veľmi militantnú rétoriku a v mnohých bodoch nesúhlasia s USA, ale udržiavajú s nimi vzťahy, ktoré majú ďaleko od extrémnej konfrontácie. Rusko bolo porovnateľné s týmito krajinami v tom, že všetky ekonomicky profitovali z toho, že boli mladším partnerom Západu, aj keď existovali určité napätia alebo rozpory.
Čo teda viedlo k tejto zmene postoja Ruska voči Západu?
Aby sme pochopili túto zmenu, musíme sa pozrieť na politickú logiku. Putin sa obával, že Západ proti nemu pripravuje zmenu režimu. Putin tiež zjavne nebol schopný pochopiť ľudové hnutia a sociálne revolúcie. Ľudové hnutia boli pre Putina protikladom, pretože ľudia nikdy nič nedokázali sami od seba; všetky takéto hnutia boli vždy riadené a manipulované zvonku. Keď teda došlo k arabskej jari [v rokoch 2010 - 2011], Putin ju považoval len za snahu Západu destabilizovať blízkovýchodné krajiny.
Potom prišla revolúcia na Majdane na Ukrajine. Putin odmietol uznať, že by mohlo ísť o skutočné ľudové hnutie, ktorého hnacou silou je skutočná frustrácia ľudí z vlády a represií. Namiesto toho považoval Majdan za to, že USA využívajú Ukrajinu ako pešiaka vo svojej šachovej partii s Ruskom. Majdan zmenil Putinovo chápanie všetkého. Pretože ak bol Majdan ťahom Západu proti Rusku, potom podľa Putinovej logiky muselo Rusko odpovedať násilným potlačením tohto ťahu a uskutočniť svoj vlastný. V konečnom dôsledku Putinov strach zo zmeny režimu podfarboval každú jeho kalkuláciu. To ho viedlo k tomu, že spojil politickú hrozbu pre svoj režim s bezpečnostnou hrozbou Západu pre Rusko. Vo všeobecnosti NATO neohrozovalo Rusko v žiadnom konvenčnom vojenskom zmysle. Pre Putina však NATO stálo za Majdanom, ktorý vnímal ako sprisahanie proti svojej vláde.
Výsledkom bolo, že Rusko sa po roku 2014 stalo oveľa agresívnejšou imperialistickou krajinou: anexia Krymu, vyzbrojovanie separatistov v Donbase a okupácia častí východnej Ukrajiny sa v konečnom dôsledku vysvetľujú Putinovým ideologickým strachom, že Západ pripravuje zmenu režimu. V skutočnosti Západu úplne vyhovoval Putin ako kapitalistický vládca, ktorý uľahčoval západným spoločnostiam prístup k ruským prírodným zdrojom a postsovietskemu regiónu. Putinovi to tiež vyhovovalo, kým sa neobával, že Západ proti nemu pripravuje sprisahanie. To napokon vysvetľuje, prečo sa Rusko pustilo do konfrontácie so Západom.
A keď sa Rusko vydalo touto cestou, bolo ťažké vrátiť sa späť, pretože konfrontácia nadobudla vlastnú logiku. Napríklad po anexii Krymu Ruskom začali Ukrajinci nenávidieť Putina a obrátili sa na Západ so žiadosťou o pomoc. Práve tomu však chcel Putin zabrániť. Čo teda urobil? Stal sa ešte agresívnejším voči Ukrajine a nakoniec inicioval rozsiahlu inváziu, a to všetko v mene zabránenia vzniknutiu prozápadnej Ukrajiny. Nenávisť Ukrajiny voči Rusku však bola práve výsledkom konania samotného Ruska. Putin to však nedokázal pochopiť; pre neho to všetko bolo len prejavom sprisahania Západu proti jeho vláde. Paradoxne, hoci Putinovo presvedčenie nemalo oporu v realite, reťaz udalostí, ktoré rozpútal, jeho presvedčenie len posilnila a nakoniec ho priviedla na cestu tejto katastrofálnej vojny. Preto táto vojna nebola výsledkom ekonomických pohnútok, ale bola vedená ideológiou.
Aký vplyv mohol mať podľa vás vzostup Číny na Putinove kalkulácie a na posun Ruska od subimperialistickej k imperialistickej mocnosti? Zdá sa možné, že prítomnosť Číny ako alternatívnej mocnosti, na ktorú by sa Rusko mohlo obrátiť, keď sa dostane do konfrontácie so Západom, mohla ovplyvniť rozhodnutia, ktoré Putin prijímal od roku 2014...
To je zaujímavá otázka. Súhlasím s tým, že Putin mal lepší zmysel pre tieto globálne zmeny v porovnaní s ruskými ekonomickými manažérmi a vládou, ktorí považovali tento druh extrémnej konfrontácie so Západom za nepredstaviteľný. Stačí sa pozrieť na rok 2022: v tom čase bolo zrejmé, že ani tie najostražitejšie časti vlády neočakávali plnohodnotnú inváziu na Ukrajinu. Na druhej strane Putin bol úplne presvedčený, že všetci Ukrajinci len čakajú na Rusko, aby ich oslobodilo od západného kolonializmu a údajne malej menšiny nacistických banderovcov, ktorí v krajine vládnu. No aj keď mal Putin tento fantastický pohľad na Ukrajinu, v niektorých ohľadoch bol predvídavejší ako ostatní, pokiaľ ide o druh tektonických zmien, ktoré nastali v globálnych záležitostiach a o miesto Ruska vo svete. Putin vedel vycítiť možnosti, ktoré predstavuje Čína a poloperiférne krajiny ako Turecko, Brazília a India, ktoré sa stávajú nezávislejšími od USA.
Stojí za úvahu, že v roku 2000 krajiny G7 kontrolovali 65 % svetového HDP, ale v rokoch 2021-22 to bolo skôr 40-45 %. Blok krajín BRICS predstavoval o niečo väčší podiel na globálnom HDP meraný v parite kúpnej sily. To predstavovalo obrovskú zmenu hospodárskej a politickej moci. Putin vnímal túto zmenu a, ako ste povedali, videl príležitosť. Pochopil, že odtrhnutie sa Ruska od Západu bude veľmi bolestivé, ale že pravdepodobne môže prežiť v spojenectve s Čínou a obchodovaním s poloperiférnymi krajinami, ktoré sa samy stali hospodársky a politicky silnými. A v tomto mal pravdu: hoci jeho názory na motívy Západu a Ukrajinu boli divoko nepresné a neobjektívne, jeho vízia toho, čo sa dialo na medzinárodnej úrovni, bola celkom presná. Práve táto kombinácia zdravého a nezdravého myslenia bola v konečnom dôsledku hnacím motorom invázie a všetkého, čo sa odvtedy stalo.
Niektorí ľavičiari, opierajúc sa o Leninovu definíciu imperializmu, by tvrdili, že nedostatok ekonomických motívov a oveľa slabšia ekonomická sila Ruska v porovnaní so Západom znamená, že ruská vojna na Ukrajine nemôže byť imperialistická. Niektorí dokonca zachádzajú tak ďaleko, že ruskej vojne pripisujú akúsi antiimperialistickú dynamiku. Prečo je podľa vás dôležité chápať ruskú vojnu ako akt imperialistickej agresie?
To je problém s ekonomistickými definíciami imperializmu: keď krajina nezodpovedá určitému ekonomickému profilu alebo keď nie je možné okamžite vysvetliť konanie krajiny na základe nejakej ekonomickej logiky, potom je štandardným postojom, že krajina nemôže byť imperialistická alebo agresívna, a preto jej konanie musí byť obranné. Krajina však môže byť agresívna aj bez toho, aby jej konanie vyplývalo z konkrétnych ekonomických motívov.
Ak chápeme imperializmus ako politiku systematickej agresie voči slabšiemu susedovi, potom vidíme, prečo imperializmus definuje presne to, čo Rusko robí Ukrajine od 90. rokov. Už vtedy existovali ohniská agresie, keď Rusko manipulovalo s dodávkami plynu na Ukrajinu s cieľom ovplyvniť vládnu politiku. V roku 2004 sa Rusko pokúsilo zatlačiť na Ukrajinu, aby zvolila proruského prezidentského kandidáta, a poslalo do Kyjeva spin doktorov a tajných agentov z Moskvy, aby pomohli poraziť [Viktora] Juščenka. Keď sa to nepodarilo, Rusko sa snažilo Ukrajinu prinútiť zastavením dodávok zemného plynu, najprv v roku 2006 a potom v roku 2009. Rusko tiež získalo hospodárske aktíva na Ukrajine s cieľom vytvoriť hospodársku platformu, ktorú by mohlo využiť ako politickú oporu v krajine. Potom nasledovala anexia Krymu, účasť Ruska vo vojne na východe a napokon úplná invázia v roku 2022.
Celý príbeh rusko-ukrajinských vzťahov v postsovietskom období je príbehom ruského imperializmu voči Ukrajine. Ako inak to opísať, ak nie imperializmom? Navyše, ako sa dá definovať inak ako obrana? Ruské imperialistické akcie sa začali oveľa skôr, ako sa začalo hovoriť o vstupe Ukrajiny do NATO: napríklad keď Rusko zasahovalo do ukrajinských volieb v roku 2004, Ukrajina nebola nijako spojená s NATO. A akým spôsobom možno povedať, že Ukrajina zaútočila na Rusko? Ako je to vôbec možné? S akou armádou? Ukrajinská armáda pred rokom 2014 prakticky neexistovala. Ukrajina začala posilňovať svoju armádu len ako odpoveď na ruský imperializmus. Je samozrejmé, že Rusko je v tomto vzťahu agresorom. Jeho agresia sa postupne stupňovala, ale Rusko bolo vždy agresorom. Tým, že sa držíme výlučne ekonomického chápania imperializmu, nám uniká ruský imperializmus ako fenomén.
Vo svetle všetkého, o čom sme hovorili, vidíte nejaké možnosti budovania mostov medzi protiimperialistickým bojom a bojom v imperialistických krajinách, pričom treba mať na pamäti, že rôzne boje budú konfrontované s rôznymi mocnosťami, a preto môžu hľadať podporu u konkurenčných imperialistických blokov? Ako by mal vyzerať antikapitalistický a antiimperialistický internacionalizmus v 21. storočí?
Internacionalizmus má, samozrejme, aj praktické aspekty, napríklad pomoc politickým väzňom. Medzinárodné solidárne kampane môžu veľa dosiahnuť a už aj dosiahli, napríklad pre [uväzneného ruského protivojnového marxistu] Borisa Kagarlického. Žiaľ, v Rusku je teraz veľa ľavicových väzňov. Takže z praktického hľadiska je to niečo, čo môže socialistické hnutie urobiť: navzájom si kryť chrbát tým, že pomôžeme politickým väzňom v Rusku.
Ak však chceme o tejto otázke uvažovať všeobecnejšie, musíme najprv pochopiť povahu súčasného medziimperialistického súperenia v porovnaní so studenou vojnou. Hoci bol Sovietsky zväz v mnohých ohľadoch problematický, jeho zahraničná politika mala ideologickú zložku: mal víziu iného sveta, ktorý predstavoval určitú alternatívu. Sovietsky zväz mal ideologický projekt, aj keď bol deformovaný stalinizmom a vyprázdnený cynizmom elít. Táto ideologická vízia ovplyvnila postoj Sovietskeho zväzu k tretiemu svetu, aj keď v jeho prístupe k postkoloniálnym hnutiam bol aj cynický prvok. Rusko však nie je Sovietsky zväz. Ak sa pozrieme na dnešné Rusko, vidíme, že neexistuje žiadna vízia alternatívy.
Jediné, čo Rusko ponúka, je konfrontácia so Západom. Rusko hovorí: „Musíte bojovať proti Západu.“ Ale za čo presne bojovať? Aká je ruská vízia alternatívneho politického, hospodárskeho modelu? Rusko je ultrakapitalistická krajina, ktorej vládnu oligarchovia, s obrovskou nerovnosťou medzi ľuďmi a regiónmi a veľmi slabým sociálnym štátom. Vojna s Ukrajinou možno prinútila týchto oligarchov preorientovať svoje obchodné záujmy na trhy v Ázii a presťahovať sa zo svojho londýnskeho sídla do obrovského bytu v Dubaji. Ale aký je to rozdiel pre obyčajného ruského robotníka? Na Rusku nie je nič pokrokové. To isté platí pre Čínu: nemá žiadnu ideologickú víziu presahujúcu kapitalizmus s veľkou prítomnosťou štátu; neponúka žiadnu alternatívnu víziu progresívnych zmien.
To znamená, že progresívne hnutia na celom svete musia bojovať za alternatívu. Potrebujú alternatívnu víziu, ktorá by viedla toto globálne internacionalistické robotnícke a socialistické hnutie. Znamená to tiež žiadny kompromis s diktatúrami alebo dravými kapitalistickými triedami, či už v Číne, Rusku alebo USA. V konečnom dôsledku to vyúsťuje do veľmi klasickej vízie imperializmu, v ktorej je hlavný nepriateľ doma. Hlavným nepriateľom ruských socialistov je ruský imperializmus, nie sú to USA ani Ukrajina. A hlavným nepriateľom amerických socialistov je americký imperializmus. To je základ skutočného internacionalizmu: jednota proti vlastným imperialistickým vládam a spoločná vízia progresívnej zmeny v USA, Rusku a Číne. Možno to znie abstraktne, ale je to len zdravá logika. To je základ, na ktorom môžeme budovať mosty medzi našimi bojmi.
https://links.org.au/political-imperialism-putins-russia-and-need-global-left-alternative-interview-ilya-matveev