Federico Fuentes
Israel Dutra z Brazílskeho ľavicového socialistického hnutia (MES) hovorí s Federicom Fuentesom z medzinárodného časopisu LINKS o Putinovej vojne, solidarite s ukrajinským odbojom a mierovom návrhu brazílskeho prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silvu. Dutra tiež hovorí o dvojitej výzve, ktorej dnes čelí medzinárodná ľavica: medziimperialistické súperenie a boj proti vzostupu krajnej pravice. MES je tendencia v rámci Strany socializmu a slobody (PSOL), ktorej je Dutra generálnym tajomníkom.
Mohli by ste na úvod načrtnúť postoj MES/PSOL k vojne na Ukrajine a ako vaša organizácia charakterizuje tento konflikt, ktorý vyvolal toľko diskusií v rámci ľavice?
V prvom rade by som chcel povedať, že si veľmi vážime a rešpektujeme prácu, ktorú ste vykonali, aby ste pomohli sprístupniť informácie o vojne prostredníctvom rozhovorov, ktoré ste viedli s ľavičiarmi na Ukrajine a z ktorých sme viaceré preložili na uverejnenie v Brazílii. Rozhovory, ktoré ste urobili pre Zelenú ľavicu a LINKS so súdruhmi zo Sociálneho hnutia na Ukrajine, ako aj s ľavičiarmi v Rusku, východnej Európe a iných častiach sveta, sme často využívali ako referenčné body, ktoré nám pomohli lepšie informovať naše diskusie a vypracovať naše stanovisko.
Len čo vypukla vojna, okamžite sme prešli do stavu núdze a prijali sme jasné vyhlásenie založené na perspektíve triedneho boja. Pozreli sme sa na skutočnosť, že ruský imperializmus - hoci v porovnaní s inými imperializmami veľmi malý imperializmus - podnikol reakčný krok a obsadil Ukrajinu s cieľom zničiť jej nezávislú existenciu. Putin sa otvorene snažil ospravedlniť inváziu tvrdením, že [ruský revolučný vodca Vladimír] Lenin bol zodpovedný za vznik Ukrajiny v 20. storočí a že to bola tragická chyba: to bol naratív, ktorý presadzoval, aby ospravedlnil okupáciu ukrajinských území a ich začlenenie do Ruskej federácie. Bolo zrejmé, že Putinovým prvotným cieľom bolo začať bleskovú vojnu, rýchlo zvrhnúť Zelenského a dosadiť bábkovú vládu, ktorá by nekládla ruskej okupácii žiadny odpor. Putin dúfal, že táto bábková vláda by mohla fungovať ako nárazník proti NATO - akýsi imperialistický protektorát.
Vzhľadom na túto skutočnosť sme považovali za nevyhnutné odmietnuť konanie Ruska a vyjadriť solidaritu s Ukrajinou, rovnako ako sme to urobili v prípade vojny proti kosovskému ľudu [v rokoch 1998-99]. Vtedy sme sa postavili proti imperializmu NATO, ktoré bombardovalo Srbsko, ale zároveň sme odsúdili [srbského vodcu Slobodana] Miloševiča ako vojnového zločinca a zaujali sme ľavicové stanovisko na podporu Kosova, dokonca sme pomáhali organizovať konvoje solidarity. Dnes nečelíme rovnakej situácii, ale náš základný postoj solidarity s Ukrajinou sa nesie v tomto duchu.
Náš postoj k tomuto konfliktu je rámcovaný tromi faktormi. Prvým je, že ide o imperialistickú okupáciu národa; suverénneho, demokratického národa s liberálnym buržoáznym režimom, hoci deformovaným ako každý iný, ale režimom, v ktorom vládu zvolil ľud. Nie je to diktatúra, a už vôbec nie fašistická, ako sa niektorí snažili Zelenského vládu ohovárať: je to buržoázna vláda, ktorá utláča vlastný ľud, ale nie je fašistická.
Druhým faktorom je hrozba jadrovej vojny. Od kubánskej krízy sme takejto hrozbe nečelili. Svet už dosiahol niekoľko kritických bodov, pokiaľ ide o klímu a hospodárske a sociálne otázky. Teraz je kvôli Putinovej vojne opäť na stole možnosť jadrovej vojny. To je niečo, čo by malo vyvolať poplach u každého, nielen u socialistov, pretože to nie je abstraktná otázka: Putin pohrozil použitím jadrových bômb. Vzhľadom na to musíme vyslať jasný signál, inak riskujeme, že sa otvorí možnosť použitia jadrových bômb v ďalšom konflikte - a to nielen ako hrozba.
Tretím faktorom je, že táto vojna medzinárodne posilnila krajnú pravicu. Boj proti extrémnej pravici považujeme za hlavnú úlohu socialistov v súčasnosti. Na rozdiel od toho, čo hovoria iní, najmä tí, ktorí zastávajú táboristické stanovisko [ktoré vidí základné rozdelenie v politike ako rozdelenie medzi "táborom" vedeným USA a "táborom" ich odporcov], je to Putin, kto v tomto konflikte predstavuje hrozbu extrémnej pravice. Putin nie je demokrat, a už vôbec nie nejaký dedič odkazu Sovietskeho zväzu. Putin je nielen diktátor, ale aj ideológ krajnej pravice. Na Putinovej strane máme ďalších krajne pravicových ideológov medzinárodného významu, ako je Alexander Dugin, a máme skupinu Wagner, fašistickú bandu najhoršieho typu: milíciu zloženú zo žoldnierov a fašistov, podobnú Freikorpsu z prvej svetovej vojny.
Vzhľadom na skutočnosť, že máme do činenia s okupačnou vojnou, ktorá predstavuje hrozbu jadrovej vojny a ktorá zahŕňa boj proti extrémnej pravici, zaujali sme stanovisko podpory ukrajinského odporu, ako aj pacifistických a demokratických síl a utláčaných národov v Ruskej federácii, ktoré odmietajú byť v tejto vojne použité ako kanónenfutr.
Aké praktické opatrenia prijala vaša organizácia vzhľadom na svoje stanovisko?
Z hľadiska praktickej solidarity sme sa spolu so súdruhmi z iných krajín snažili zasiahnuť dvoma spôsobmi. Po prvé, snažili sme sa spolupracovať s najlepšími prvkami ukrajinskej ľavice, ako je napríklad Sociálne hnutie. To zahŕňalo aj účasť v sieti ľavicových publikácií, ktorá bola vytvorená pre túto vec a ktorá zahŕňa ukrajinský ľavicový časopis Commons. Prostredníctvom tejto siete sme zdieľali a prekladali informácie vychádzajúce z ukrajinskej ľavice. Vyslali sme tiež dvoch vedúcich predstaviteľov MES, Bruna Magalhãesa a Roberta Robainu, do Poľska, aby sa zúčastnili na kongrese [radikálnej ľavicovej strany] Razem a stretli sa s ďalšími poľskými súdruhmi s dlhou trajektóriou revolučného ľavicového aktivizmu, ako je Zbigniew Marcin Kowalewski. Bruno potom odcestoval na poľsko-ukrajinskú hranicu, aby sa porozprával s ukrajinskými utečencami. Ako MES sme presvedčení, že je veľmi dôležité nielen podporovať odpor na Ukrajine, ale aj pomáhať podporovať semienka socialistickej politiky, ktoré klíčia vo východnej Európe uprostred spálenej zeme, ktorú po sebe zanechal stalinizmus, a dať im jasne najavo, že skutočná ľavica existuje - taká, ktorá nie je s Putinom.
Zároveň sme vo vnútri Brazílie nadviazali kontakty s miestnou ukrajinskou komunitou, ktorá má veľmi rozporuplnú politiku a ľavicu vníma ako proputinovskú, ale napriek tomu s ňou spolupracujeme. Mnohých z nich sme presvedčili natoľko, že v minulých voľbách nehlasovali za [bývalého prezidenta Jaira] Bolsonara. Pozvali sme do Brazílie súdruha zo Sociálneho hnutia a podarilo sa nám ho presvedčiť, aby na najväčšom tradičnom výročnom festivale organizovanom miestnou ukrajinskou komunitou vystúpil s prejavom v prospech socializmu. Podporili sme aj solidárne manifestácie organizované odbormi a jeden z našich súdruhov pomohol preložiť knihu o Ukrajine, ktorá nedávno vyšla v Brazílii. Takže o Ukrajine nielen hovoríme, ale aj uskutočňujeme praktickú solidaritu; nezostávame pasívni, ale začíname byť aktívni.
Zaujal PSOL rovnaký postoj?
Povedal by som, že náš postoj sa trochu líši od toho, ktorý zaujal PSOL ako celok. PSOL nezaujala obzvlášť jasný postoj ku konfliktu; skôr sa snažila spravovať rozdiely v rámci organizácie v súvislosti s konfliktom. Naša tendencia predstavuje o niečo menej ako polovicu strany; je to najväčšia samostatná tendencia v rámci strany. V rámci PSOL však dnes existuje koalícia dvoch blokov tendencií, PSOL Popular a PSOL Semente [PSOL Seed], ktoré majú spolu tesnú väčšinu. To viedlo k tomu, že PSOL zaujala do istej miery sprostredkovateľskú pozíciu.
Vzhľadom na našu politickú váhu v rámci strany sa naše stanovisko vo všeobecnosti zhoduje s postojom vyjadreným v straníckych vyhláseniach. Celkovo sa však PSOL k vojne príliš nevyjadrovala. Strana ako celok nezaujala silný postoj, pretože medzi našimi poslancami existujú dve pozície: jedna, ktorá chce aktívne zasiahnuť okolo tohto konfliktu, čo je pozícia MES; a druhá, ktorá radšej o tejto otázke nediskutuje a nevydáva verejné vyhlásenia o vojne, aj keď verejne nekritizuje náš postoj.
Brazílsky prezident Lula da Silva si získal veľkú pozornosť svojím návrhom vytvoriť "mierovú skupinu" neutrálnych krajín a zistiť, či sa dá dohodnúť ukončenie vojny. Lula bol zároveň kritizovaný za svoje vyhlásenia, v ktorých z vojny obviňoval rovnako Rusko aj Ukrajinu. Mohli by ste načrtnúť, ako vnímate Lulov postoj k vojne?
Na to, aby sme pochopili Lulov postoj k vojne, musíme pochopiť súčasnú globálnu situáciu a úlohu, ktorú sa Lula v tomto kontexte snaží zohrať na medzinárodnej politickej scéne. Imperialistický systém sa dnes nachádza v kríze. Stačí sa pozrieť okolo seba, aby sme videli, že Spojené štáty, ktoré sa tradične považujú za svetového policajta, neboli nikdy také slabé ako dnes na globálnej úrovni. Okrem toho sa v rámci americkej buržoázie objavili veľké trhliny, pričom sektory establišmentu, ktoré presadzujú akýsi "progresívny neoliberalizmus", ktorý podporuje určité práva, pokiaľ ide o ženy, komunitu LGBTIQ atď. sú spochybňované vznikajúcim neofašistickým alebo protofašistickým sektorom, ktorého stratégiou je okupácia štátu a podkopávanie demokratických inštitúcií. V tomto rámci sa Lula pokúša premeniť Brazíliu na určitý druh kontrahegemóna.
Je dôležité pripomenúť, že počas štyroch rokov Bolsonarovej vlády sa Brazília stala na medzinárodnej scéne štátom vyvrheľom. Na medzinárodných stretnutiach ho pravidelne nechávali bokom a považovali ho za šaša, klauna. Je tiež dôležité pripomenúť, že Bolsonarova vláda bola jedným z najväčších Putinových podporovateľov. Len dva týždne pred začiatkom vojny bol Bolsonaro s Putinom v Moskve a za Bolsonarovej vlády Brazília nikdy neodsúdila vojnu v OSN.
V porovnaní s Bolsonarom je Lula vnímaný ako závan čerstvého vzduchu. Lulov návrat k moci oprávnene vyvolal očakávania, pretože bol vždy veľmi talentovanou hlavou štátu, ktorá sa snažila presadzovať multilateralizmus a diplomaciu Juh - Juh a mala ucelenú víziu sveta mieru a demokracie. Táto vízia sa zhoduje s víziou Itamaraty [brazílskeho ministra zahraničných vecí], ktorý má dlhú tradíciu takejto zahraničnej politiky, aj keď táto tradícia nie je tak hlboko zakorenená ako napríklad v Mexiku. Pokiaľ ide o medzinárodné ľudské práva, Brazília od pádu diktatúry zaujímala progresívne postoje v otázkach, ako je uznanie Palestíny, nesúhlas s vojnami a podpora migračných práv.
Na medzinárodnej scéne je Lula stále vnímaný ako hráč prvej ligy, ale už nemá takú prestíž ako kedysi. Okrem toho sa ešte nevyrovnal s novou globálnou situáciou. Jeho pohľad zostal zamrznutý v čase z čias, keď bol naposledy pri moci, a neprispôsobil sa zmenám, ktoré odvtedy nastali, najmä pokiaľ ide o rastúcu medziimperialistickú súťaž medzi Spojenými štátmi a Čínou, o čom svedčia mikročipové a menové vojny prebiehajúce medzi týmito dvoma mocnosťami.
To vedie k tomu, že Lula zohráva na medzinárodnej scéne rozporuplnú úlohu. Na jednej strane Lulove vyhlásenia o Ukrajine vyvolávajú sympatie, pretože nastoľuje otázku mieru. Na druhej strane však jeho vyhlásenia bývajú dosť nejasné a zmätené. Okrem toho doteraz nedokázal naplniť očakávania ľudí; skôr prispel k vyvolaniu väčšej krízy a zmätku, napríklad tým, že v Brazílii prijal ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova. Zatiaľ čo predtým Bolsonaro priamo podporoval Putina - čo je pre táboristov, ktorí Putina považujú za akéhosi antiimperialistu, nevysvetliteľné -, dnes Lula Putinovi pomáha nepriamo.
A čo teda Lulov plán?
Pokiaľ ide o návrh mierového plánu, aj Putin má svoj vlastný "mierový plán", podľa ktorého by Rusko naďalej okupovalo ukrajinské územia. To však nie je seriózny mierový plán; nie je to ani základ, na ktorom by sa dali začať rokovania.
V Brazílii všetci stále čakajú na to, ako by mohla vyzerať Lulova mierová skupina a mierový plán, ale zatiaľ neprekročil rámec slov a tieto slová, žiaľ, vo všeobecnosti neprispeli k nájdeniu spravodlivého mieru.
Ale Lulova základná myšlienka rokovaní je dobrá, nie?
Vo vojne sú rokovania nielen pozitívne, ale aj nevyhnutné. V modernej vojne sa konflikt nevyhnutne vedie na dvoch frontoch: v zákopoch a na bojisku a na diplomatickej scéne. To nie je nič nové. Keď sa boľševici v roku 1917 dostali k moci a krátko po tom podpísali Brestlitovskú zmluvu [mierová zmluva s Centrálnymi mocnosťami v prvej svetovej vojne, ktorá ukončila účasť Ruska vo vojne], v robotníckom hnutí sa viedla veľká diskusia o otázke rokovaní. O tomto rozhodnutí boľševici dlhé mesiace horlivo diskutovali, ale nakoniec nemali inú možnosť ako pristúpiť k rokovaciemu stolu uprostred vojny, ktorá sa už ťahala niekoľko rokov.
Rokovania sú teda vo vojne nevyhnutné a potrebné, najmä keď vojna uviazla v patovej situácii, ako je to v súčasnosti na Ukrajine, kde na jednej strane ruská armáda utrpela ťažké straty a na druhej strane sa Ukrajinci musia vyrovnávať s dôsledkami obrovskej deštrukcie, ktorú na nich vojna zanechala, najmä s ich elektrickou infraštruktúrou, ktorá sa stala terčom trvalých ruských útokov s cieľom oslabiť odhodlanie ľudí pokračovať v boji. Dnes na Ukrajine nie je jasný koniec vojny, aspoň v krátkodobom horizonte. Existuje nádej, že nová ukrajinská protiofenzíva by mohla zmeniť situáciu, ale neexistujú žiadne záruky, že sa tak stane. Vo vojne s takýmito charakteristikami sú teda rokovania nielen potrebné, ale aj nevyhnutné. Myslím si, že Zelenskyj vsádza na nejaký druh vyjednávania a Putin svojím spôsobom tiež. Rovnako aj čínsky prezident Si Ťin-pching, pretože realita je taká, že výsledok tejto vojny bude mať vplyv na širšiu geopolitickú krízu imperializmu.
Môžeme však tiež povedať, že nie všetky rokovania sú buď dobré, alebo zlé. Musíme prekročiť prídavné mená a pozrieť sa na ciele. Napríklad rokovania, v ktorých Putin súhlasí s odchodom z Ukrajiny, by boli pozitívnym krokom vpred a predstavovali by veľké demokratické víťazstvo. Ale rokovania, ktoré by viedli k cintorínovému mieru, k zmrazenému konfliktu, by predstavovali porážku Ukrajiny a nielen dočasné víťazstvo Putina, ale aj bianko šek pre osobu, ktorá verejne vyhlásila, že je ochotná použiť jadrové zbrane, čím by sa otvoril veľmi nebezpečný scenár. V tomto zmysle síce chápeme všeobecné, pozitívne nálady, ktoré existujú v prospech mieru a ukončenia vojny, ktorá prispela k rastu cien, ktoré všade sťažili život pracujúcich, ale domnievame sa, že volanie po rokovaniach bez akéhokoľvek obsahu, vyzdvihovanie rokovaní ako všeobecného hesla, spôsobuje viac škody ako úžitku.
Celkovo si myslíme, že je dobré, že Lula využíva svoju prestíž a postavenie štátnika, človeka s dobrým postavením medzi krajinami globálneho Juhu, ktorý je vnímaný ako demokrat, na hľadanie mierového plánu pre Ukrajinu. Ale každý plán, ktorý sa snaží prinútiť Ukrajinu kapitulovať, je regresívny.
A čo otázka zbraní? Lula verejne odmietol poskytnúť Ukrajine zbrane a obvinil USA z predlžovania vojny prostredníctvom dodávok zbraní na Ukrajinu....
Na začiatok je zrejmé, že ide o boj medzi nerovnými stranami, a preto má Ukrajina právo požiadať o zbrane, aby sa mohla brániť útočníkom. To nie je len socialistický postoj, ale aj základné právo v medzinárodnom práve: krajina, ktorá bola napadnutá, má právo brániť sa spôsobom, aký uzná za vhodný.
Samozrejme, nemôžeme zatvárať oči pred úlohou, ktorú vo svete zohráva NATO a imperializmus USA. A nemali by sme sa čudovať, že táto otázka [zbraní NATO pre Ukrajinu] vyvolala zmätok. Už takmer sto rokov hrá imperializmus USA celosvetovo hlavnú úlohu pri podpore vojen, utláčaní ľudí a podpore diktatúr, a to aj v Brazílii. Z tohto dôvodu je v našej DNA byť proti americkému imperializmu. Tento spravodlivý pocit čiastočne vysvetľuje Lulov postoj k zbraniam pre Ukrajinu. Nanešťastie, táboristi sa snažia využiť tento úprimný a spravodlivý sentiment tým, že dávajú znamienko rovnosti medzi predchádzajúce intervencie NATO a jeho súčasnú úlohu na Ukrajine - čo zjavne nie je pravda - na mobilizáciu podpory ruského imperializmu.
Je však dôležité poznamenať, že Brazília v skutočnosti nemá históriu ani tradíciu posielania zbraní alebo vojsk do zahraničia. Brazília nemá armádu schopnú skutočne pomôcť Ukrajine. V skutočnosti boli vojenské intervencie Brazílie vo všeobecnosti veľmi skromné a jej najväčšia intervencia, ktorá sa uskutočnila počas prvej Lulovej vlády, keď boli na Haiti vyslané jednotky ako údajné "mierové sily", bola úplnou katastrofou. Proti tejto intervencii sme od začiatku ostro vystupovali.
Takže otázka dodávok zbraní nie je v Brazílii až taká relevantná vzhľadom na veľkosť brazílskej armády. Kľúčovou otázkou pre nás je, ako Lula využíva svoju prestíž na presadzovanie rokovaní spôsobom, ktorý medzi ľuďmi vyvoláva ďalší zmätok o Putinových cieľoch, a tým nepriamo pomáha Putinovi.
Lulov návrh jasne zapadá do jeho celkovej vízie zahraničnej politiky Brazílie. Ako môžeme túto zahraničnú politiku najlepšie pochopiť?
To je otázka, ktorá si vyžaduje ďalší rozvinutie a diskusiu. Myslím si však, že je potrebné oddeliť dva problémy. Keď sa Lula vo svojich prvých vládach snažil presadzovať multipolárny svet, robil to v kontexte vznikajúcich politických procesov, ktoré sa snažili odpútať od divokejších verzií neoliberalizmu, ktoré boli v Latinskej Amerike zavedené. V tom čase vznikli pozitívne iniciatívy, ako napríklad Banka Juhu, a tiež ALBA [Bolívarská alternatíva pre národy našej Ameriky], projekt, ktorý nepodporoval Lula, ale prvá generácia vlád, ktoré môžeme nazvať bolívarskými - Hugo Chávez vo Venezuele, Evo Morales v Bolívii, Rafael Correa v Ekvádore - hoci sa snažili zapojiť umiernenejšie sektory. Uprostred chaosu, ktorý vznikol vo svete po páde Berlínskeho múru, bola snaha aktívne podporovať multipolaritu v tom čase sama osebe pozitívna.
Odvtedy však nastali dve dôležité zmeny. Prvou je upevňovanie Číny ako imperialistickej mocnosti. Už sa nezaoberáme len otázkou geopolitickej multipolarity, ale ekonomickými záujmami, ktoré Čínu stavajú do priamej konkurencie so Spojenými štátmi. Už nehovoríme len o vytváraní politických spojenectiev, ako to chcel Chávez. Čína dnes už nie je len konjunkturálnym spojencom, ale imperialistickou mocnosťou s vlastnými strategickými záujmami a nekalými cieľmi, ako je podpora agresívnej politiky využívania prírodných zdrojov v krajinách Latinskej Ameriky. Brazília dnes zažíva proces reprimarizácie [preorientovania na prvovýrobu] nášho hospodárstva, pričom veľkí vlastníci pôdy, v mnohých prípadoch podporovaní čínskymi spoločnosťami, presúvajú výrobu na komodity orientované na vývoz. To spôsobilo prudký nárast cien miestnych potravín. Toto je teda prvá dôležitá zmena: Čína sa upevnila ako nehegemónna imperialistická mocnosť, ktorá súťaží s americkými spoločnosťami o trhy v závislých krajinách. Vzhľadom na úlohu Číny v dnešnom svete nemáme do činenia s budovaním harmonického spojenectva, ale skôr s imperialistickým a koristníckym vzťahom.
Druhý problém, ktorý je zložitejší, spočíva v tom, že dnes sa popri otázke vzťahov medzi imperialistickými, poloperiférnymi a periférnymi štátmi objavuje aj vzostup krajne pravicového prúdu, ktorý sa dostal k moci v rôznych štátoch a ktorému musia vlády, ktoré sa s týmto prúdom nestotožňujú, politicky čeliť. Situáciu vo svete nemožno chápať len cez všeobecný geopolitický rámec medziimperialistického konfliktu - pri vytváraní aliancií musíme brať do úvahy aj boj proti vzniku masového neofašistického politického prúdu v globálnej politike. Josif Stalin bol zločinecká obluda, ale mal pravdu, keď vytváral spojenectvá s demokratickými spojeneckými silami proti nacistickému fašizmu. Nemyslím si, že teraz smerujeme k vojne s rovnakými charakteristikami ako druhá svetová vojna, ale nemôžeme stratiť zo zreteľa tento extrémne pravicový faktor a vidieť svet len cez prizmu medziimperialistického súperenia.
Čelíme veľmi zložitej situácii, v ktorej na medzinárodnej úrovni existujú dve deliace línie: je tu medziimperialistický konflikt, ktorý je čoraz intenzívnejší a v ktorom neexistuje progresívna imperialistická strana; a je tu boj za demokraciu so všetkými jej obmedzeniami proti diktatúram a fašizmu, o ktorom musí socialistická ľavica viac premýšľať a postaviť sa na jeho stranu. Vzhľadom na to všetko by mal byť Lula veľmi opatrný, pokiaľ ide o jeho zahraničnú politiku multipolarity. Zároveň musí byť spojencom v globálnom boji proti extrémnej pravici. Je to potrebné, pretože v Latinskej Amerike sú vlády, ktoré potrebujú podporu, ako napríklad vláda Gustava Petra v Kolumbii, ktorá čelí vnútornej výzve tohto krajne pravicového prúdu. Neurobil to však kvôli kapitalistickým záujmom svojej vlády. Okrem toho v Peru Lulova vláda dodala nelegitímnej vláde, ktorá vzišla z parlamentného prevratu podporovaného USA proti demokraticky zvolenému prezidentovi, zbrane na brutálne potlačenie protestov. Ako MES a PSOL sme Lulu dôrazne odsúdili za pomoc pri podpore pravicovej vlády Dina Boluarteho v Peru. Našťastie, vďaka našim protestom vláda nedávno oznámila, že už nebude predávať tieto zbrane do Peru, ale tento jeho postoj k predaju zbraní režimu, ktorý potláča protestujúcich proti prevratu, spolu s ďalšími regresívnymi postojmi, ktoré zaujal v regionálnej politike, nie je to, čo mnohí od Lulu očakávali.
Spomínate tieto dve deliace línie. Azda nikde inde nie je priesečník týchto dvoch línií a zložitosť, ktorú to so sebou prináša, zjavnejší ako v rámci aliancie BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), ktorú Lula propaguje ako pozitívneho aktéra multipolarity...
Tak ako všetko ostatné, aj BRICS je poznačený oboma týmito protikladmi. Máme tu napríklad indickú vládu, ktorá je súčasťou BRICS, ale vládne v nej extrémna pravica, ktorá bezohľadne útočí na svojich oponentov a miestne roľnícke hnutia. Hneď vedľa, v Pakistane, máme geopolitický spor, v ktorom americký imperializmus obviňuje vládu Imrána Chána, autoritársku kapitalistickú vládu, ktorá však nie je spojená s USA, z náklonnosti k Číne. Vidíme teda, že v hre je tak medziimperialistická súťaž, ako aj boj medzi demokraciou a krajnou pravicou.
Problémom je, že Lula si zachováva rovnakú víziu BRICS, akú mal pred 10 - 15 rokmi. Odvtedy sa však začala presadzovať krajná pravica, čo viedlo k novému preskupeniu. Na pozadí ďalšieho chaosu budeme naďalej svedkami ďalších preskupení. V rámci toho všetkého ľavica nemôže stratiť zo zreteľa ani jeden z týchto rozporov. Ak budeme vidieť svet len ako rozdelený medzi demokraciu a fašizmus a budeme ignorovať medziimperialistické konflikty, nebudeme schopní vysvetliť situáciu na Taiwane. Zároveň nemôžeme ignorovať krajnú pravicu a odmietnuť uznať prebiehajúcu kultúrnu a politickú vojnu nízkej intenzity. Ľavica veľa hovorí o geopolitike, ale málo o boji proti extrémnej pravici, ktorá si vybudovala základňu medzi evanjelikálmi, vojenskými sektormi atď. My ako ľavica musíme spoločne diskutovať o tom, ako môžeme tejto extrémnej pravici najlepšie čeliť.
https://commons.com.ua/en/intervyu-z-brazilskim-socialistom-izraelem-dutroyu/