Peter Takáč
Putin sa snaží šíriť predstavu, že porážka na Ukrajine by viedla k napadnutiu Ruska, rozpadu krajiny. Porážka Putinových ohavných plánov by sa mala oddeľovať od porážky Ruska.
Vyšlo 17.5.2023 v denníku Pravda.
Zdá sa, že v Rusku dochádza k zmene vnímania vojny, keďže bežní ľudia hovoria o porážke čoraz častejšie. Sociológ Greg Judin pozoruje, že predtým nechcel slovo „porážka“ nikto ani vysloviť, napriek tomu, že inváziu považovali za šialený nápad.
Zatiaľ čo väčšina Rusov ostáva odtrhnutá od diania a uprednostňuje vyhýbanie sa negatívnym myšlienkam, tí, ktorí sa na to odvážia, čoraz častejšie pripúšťajú, že vojna sa skončí porážkou. Dosiaľ jej podpora vyplývala prevažne z neschopnosti rozlišovať medzi záujmami Putina a krajiny.
Nepriaznivý vývoj vojny nedávno naznačil aj Kadyrov, podľa ktorého je situácia „veľmi ťažká“, a Prigožin, ktorý varoval pred hroziacou katastrofou. Škriepky a kritika veliteľov robia akúkoľvek podobu úspechu ťažko predstaviteľnou. Inváziu však nedávno kritizoval aj ruský oligarcha a zástupca podnikateľov Andrej Kovalev, keď povedal, že „hrozná“ vojna sa neodohrala podľa predstáv.
Ruská armáda navyše trpí nízkou morálkou. Jedinou motiváciou vojakov pre boj sú malé príležitosti zarobiť si peniaze inak a sklon k podriadenosti. Podľa Judina by preto nemalo byť prekvapujúce, ak by sa po sérii porážok na bojovom poli rozpadla.
Nábor ďalších ruských vojakov je síce významný, no jeho možnosti ostávajú obmedzené. Vojna bola pomenovaná ako „špeciálna operácia“, aby sa neprovokovalo široké obyvateľstvo, o ktorého politický nezáujem sa Putinova vláda dlhodobo opiera. Nikto takisto nechce ísť bojovať do prehrávajúcej armády, takže motivácie vojakov budú závisieť od situácie na bojovom poli.
Štátom kontrolované médiá zatiaľ pripravujú divákov na možné ústupky. Podľa poradcu ukrajinského prezidenta Mychajla Podoľaka posledné vystreľovanie rakiet na civilné ciele ich má vyprovokovať k rýchlejšiemu, nepremyslenému začatiu protiofenzívy, na ktorú sa chystajú. Portál Meduza uvádza, že Kremeľ svojim propagandistickým médiám poslal pokyny, ako reagovať na ukrajinský protiútok. Predpisuje im, aby nepodceňovali rozsah vojenskej podpory zo strany USA a Európy, pretože v prípade jej odrazenia by sa mohli chváliť, že účinne odrazili extrémne silný útok. V prípade úspechu a znovuzískania území by sa, naopak, mohlo poukázať na nízke zisky v porovnaní s poskytnutou silou.
Putin sa snaží šíriť predstavu, že porážka na Ukrajine by viedla k napadnutiu Ruska, rozpadu krajiny, znásilňovaniu ruských žien a vraždeniu detí, zatiaľ čo vládu nad krajinou by prevzali cudzinci. Mnoho Rusov je skutočne presvedčených, že Rusko ohrozujú sily NATO. Podľa Judina sa aj u vzdelaného obyvateľstva možno stretnúť s názorom, že sa udalosti síce vyvíjajú zle, no „ak nezaberieme Kyjev, oni zaberú Moskvu“. Debata o porážke by sa mala venovať týmto obavám, aby sa odpútala od predstáv strachu z katastrofy. Takisto pomenovať, čou porážkou by bola. Hoci má ruský ľud značný podiel na brutálnom útoku na Ukrajinu, je tu potrebné zásadne rozlišovať. Porážka Putinových ohavných plánov by sa mala oddeľovať od porážky Ruska.
Spochybňovaním územnej celistvosti Ukrajiny Putin Rusku nič nepriniesol, ale ho poškodil. Uznanie medzinárodne uznávaných hraníc ostatných krajín by pre Rusko nebolo prehrou, ale príležitosťou na nový začiatok a oživenie. Je pochopiteľné, že v súčasnej situácii propagandistom v štátnej televízii ostáva len presviedčať divákov, že v prípade prehry budú všetci súdení medzinárodným súdom v Haagu. Toto by sa malo jasne vyvrátiť. Súdení by boli len strojcovia vojny, na ostatných by ostalo bremeno obnovenia krajiny a budovania nových vzťahov so susedmi.
Namiesto snahy pokúsiť sa vyhovieť Putinovi a hádania, s akou časťou Ukrajiny by sa uspokojil, by sa mala začať debata o tom, aké šance má Rusko po Putinovi. K týmto vyhliadkam by sa mal viesť vnútorný, ale aj medzinárodný dialóg. Čím skôr k nemu dôjde, tým je podľa Judina väčšia šanca, že sa vojna skončí spravodlivo.