Peter Takáč
Pred rokom sa proti vojenskému vedeniu vzbúril hrdlorez Jevgenij Prigožin. Jeho pochod na Moskvu nikto nezastavil. Teraz bude musieť Vladimir Putin zase vysvetľovať, ako je možné, že „špeciálna vojenská operácia“, ktorá mala ísť naďalej podľa plánu, sa odrazu presunula na ruské územie.
Preniknutie kyjevských jednotiek do Kurskej oblasti môže pre Putina predstavovať vážny problém. Rusi totiž nemajú radi slabých vládcov.
Rusi nemajú dobré historické skúsenosti s demokraciou. Prvý pokus o jej zavedenie v roku 1917 trval len niekoľko mesiacov. Druhý, v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, vydržal s ťažkosťami niekoľko rokov. Tretí by mohol trvať opäť o niečo dlhšie.
Rozčarovanie z ekonomických reforiem zasialo do hláv ľudí cynickú predstavu, že demokracia znamená chaos, úpadok a prázdne heslá. Aj preto nechápu, že ide o stabilné štátne zriadenie, postavené na deľbe moci a súťaži politických strán. Takže ak si majú vybrať medzi chaosom a poriadkom, vyberú si to druhé.
Putin navyše chce odstrašiť Rusov od nasledovania Ukrajiny a jej rozhodnutia vybrať sa demokratickou cestou. Preto na ňu útočí a podnecuje v nej chaos, aby ľudia videli, čo demokracia spôsobuje. Po rokoch hojnosti, keď rástli ceny ropy, takže sa čosi ušlo aj masám, sa musel vrátiť k pôvodnému tmelu spoločnosti – vojne.
Takto sa zviditeľnil už pri svojom nástupe, keď v druhej čečenskej vojne – na rozdiel od jeho predchodcu v prvej – zvíťazil. Podnetom k nej bolo obvinenie z teroristických útokov, hoci pri jednom z nich bola priamo pri čine s výbušninami prichytená tajná služba FSB (poslanca Sergeja Jušenkova, novinára Jurija Ščekočichina a agenta Alexandra Litvinenka požadujúcich vyšetrenie útokov zavraždili). Čečensko bolo zrovnané zo zemou a zabitých bolo 200 000 ľudí. No bývalý príslušník tajnej služby sa objavil ako spasiteľ Ruska vedúci vojnu proti terorizmu.
Najväčšie protesty od rozpadu ZSSR proti volebným podvodom, ako aj zvrhnutie Mubaraka a Kaddáfího, donútili Putina uvažovať o tom, ako si udržať najtradičnejšiu ruskú hodnotu – moc. A ako možno lepšie utešiť ťažko skúšaný ľud, ak nie odkazmi na vlastenectvo?
Ruský režim zneužíval lásku k vlasti v rámci každej ideológie. V cárskom impériu, v sovietskom impériu i v kapitalistickom impériu. Výnimku tvorilo iba obdobia boľševizmu, keď malo v kontexte internacionálneho boja za oslobodenie negatívny význam. To sa však zmenilo Stalinovým poopravením Marxa a budovaním socializmu v jednej krajine.
Ako píše ruský spisovateľ Michail Šiškin, na čo má byť hrdé chudobné obyvateľstvo v rozkladajúcej sa ruskej gubernii? Ako má znášať útlak úradov, klamstvá zastupiteľov a mizerne fungujúci sociálny systém? Na kompenzáciu každodenného ponižovania obyvateľstva dobre slúži dovolávanie sa veľkoleposti vlasti.
Preto sa v Rusku dodnes megalomanským spôsobom pripomína víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne. Raz do roka tak môžu masy zbavené občianskych práv vyjsť do ulíc a hrdo zvolať „Sme národ víťazov!“ alebo „Sme najväčší a najmocnejší!“ Len aby sa hneď na druhý deň opäť zaradili medzi porazených. Medzi tých, ktorí musia pre nefungujúci systém dávať úplatky či počúvať, že v nemocnici nemajú lieky.
Túto oficiálnu, no staronovú ruskú ideológiu opísal satirik Michail Žvaneckij takto: „Vlastenectvo je jasné, zrozumiteľné a dobre odôvodnené vysvetlenie, prečo musíme žiť horšie ako ostatní.“
Dnes sa na veľké víťazstvo už nielen spomína, ale na Ukrajine aj volá po jeho zopakovaní, nech to opäť stojí akúkoľvek ľudskú cenu. Z bratského národa sa tak náhle stali „ukrofašisti“. A hoci je Putinova vojna nezmyselná, apel na „veľké Rusko“ dáva Rusom zmysel, pretože je to lepšie, ako prežívať v ruinách bývalého impéria.
Svedomia blízkych vojakov bojujúcich na Ukrajine stoja pred ťažkou voľbou: buď sa ich synovia zachovali správne, splnili rozkaz a môžu byť na nich hrdí, alebo zabíjajú, boli zabití alebo zmrzačení úplne zbytočne. Pred podobnou otázkou napokon stoja všetci Rusi – buď sme antifašistami brániacimi svoju vlasť, alebo sme tými fašistami eliminujúcimi životy a potláčajúcimi práva druhých.
Problém však nie je v tom, že Rusi nedokážu žiť demokraticky. Tí, čo emigrovali, sa na Západe naučili žiť podľa demokratických pravidiel. Dokonca tam dosiahli obdivuhodné úspechy (najväčším príkladom fenoménu „úniku mozgov“ z krajiny je spoluzakladateľ Google Sergej Brin, ktorého rodina emigrovala zo sovietskej Moskvy). Ide o to, aké normy prevládajú v spoločnosti.
Aj v Rusku je možná zmena k lepšiemu, ktorá môže viesť cez kritický pohľad na politickú rolu vlastenectva. Napokon, ako napísal ruský spisovateľ Lev Tolstoj: „Vlastenectvo nie je nič iné ako nástroj vládcov na dosiahnutie mocenských a sebeckých cieľov a pre ovládaných je to zrieknutie ľudskej dôstojnosti, rozumu, svedomia a otrocké podriadenie sa tým, ktorí sú pri moci. Vlastenectvo je otroctvo.“
Lepšiu definíciu vlastenectva, no možno inú, ako by sme čakali, podal poľský disident a historik Adam Michnik: „Vlastenectvo je priamo úmerné hanbe, ktorú človek pociťuje, za zločiny spáchané v mene svojho národa.“ Hanbíme sa za svoju vlasť, aby sa neopakovali hrôzy, ktoré sa stali v jej mene.
https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/721134-prekliatie-ruskeho-vlastenectva/