Michail Šiškin
Rozhovor s ruským spisovateľom Michailom Šiškinom
... Chceli ste vo svojej novej publicistickej knihe Moje Rusko: Vojna či mier ponúknuť svoj pohľad na súčasné Rusko?
Posledné roky som sa snažil čítať knihy západných expertov na Rusko, ktorí vysvetľujú čitateľom a politikom, ako treba budovať mosty k Putinovi. Títo ľudia Rusku absolútne nerozumejú a aj ich vinou momentálne prebieha vojenská katastrofa v Ukrajine. Chcel som napísať knihu pre západných čitateľov. Pre Rusov ju písať netreba. Sme vo vojne a ľuďom ako ja netreba nič vysvetľovať. Vyrástli sme v ruskej realite a veľmi dobre jej rozumieme. Pre tých na druhej strane to takisto nemá zmysel, aj tak to nebudú čítať. Pre nich som zradca a zahraničný agent. Navyše, oni knihy nečítajú. Na Západe však sú ľudia, ktorí chcú pochopiť, čo sa deje. Pre nich by som chcel byť užitočný. Súčasnú vojnu som opísal prostredníctvom dejín Ruska a mojej vlastnej rodiny. Pôvodne vyšla v roku 2019 a po vypuknutí vojny ju preložili do vyše dvadsiatich jazykov. Nemusel som v nej zmeniť ani slovo. Všetko, bohužiaľ, prebieha podľa scenára, ktorý som opísal. Doplnil som iba predslov a doslov. Som rád, že vychádza aj na Slovensku.
Napriek všetkému si stále myslíte, že v Rusku môže niekedy zavládnuť demokracia a nie iba striedanie diktatúr s novým cárom?
Som optimista. Verím, že ľudstvo sa vyvíja podľa ľudských zákonov. Tak ako príroda podľa prírodných. Všetky rieky sa končia v oceáne, tak aj všetky národy sa skôr alebo neskôr dopracujú k demokracii. Lebo v demokracii sa jednoducho žije lepšie. Diktatúra sa drží iba na základe zákona silnejšieho. A v demokracii slabých aj silných ochraňuje štát. Prečo si všetci ruskí oligarchovia nakúpili nehnuteľnosti na Západe? Pretože nechceli, aby im, tak ako bývalému oligarchovi Chodorkovskému, zo dňa na deň všetko vzali a posadili ich do väzenia. Niektorým národom trvá táto cesta kratšie, iným dlhšie. Je jasné, že ruská cesta bude dlhá. Zažili sme už pár pokusov, ktoré sa neskončili úspešne. Neboli na to podmienky – napr. dostatočné množstvo občanov, ktorí chápu, ako funguje právny štát a základné demokratické princípy. V Rusku bola doteraz demokracia synonymom chaosu. A občania chceli poriadok. Kedy sa to stane, neviem. V najbližšej budúcnosti najskôr nastúpi nový cár, potom príde opäť chaos a zasa nový cár... Keď sa začala ruská invázia, pochopil som, čo chcel vyjadriť Kazimír Malevič svojím obrazom Čierny štvorec. Umelec podvedome dokáže predvídať budúcnosť. Jeho budúcnosťou po Čiernom štvorci bola prvá svetová vojna, krvavá občianska vojna a gulag. Momentálne mám z Ruska pocit Čierneho štvorca. Neviem, čo presne sa stane, ale obávam sa, že to nebude nič dobré. ...
A ako vnímate vzťah súčasnej Európy k Rusku?
Byť Rusom teraz veľmi bolí. Pred sto rokmi emigranti asi necítili obavu hovoriť v cudzine po rusky. Teraz ruština zmizla z ulíc Európy. Samozrejme, vzťah Európy k nám je taký, aký si zaslúžime – pohŕdavý. Ale existuje našťastie veľa ľudí, ktorí si uvedomujú rozdiel medzi Ruskom Vladimíra Putina a Rusmi, ktorí sú proti jeho režimu. Ich podpora je pre mňa veľmi dôležitá. A o to väčšmi je dôležité, že západný demokratický svet podporuje Ukrajinu, ktorá s týmto režimom bojuje. Máme spoločného nepriateľa. A je jasné, že ak v tejto vojne nepodporuješ Ukrajinu, automaticky si na strane Putinovho režimu. Takže, keď mi niekto napr. v Taliansku začne hovoriť, že Putin prináša alternatívu a dôležité myšlienky, je mi jasné, že ten, kto to hovorí, je veľmi ďaleko od hrôz vojny. Hlavným nepriateľom je pre nich imperializmus a Amerika. A keďže Putin stojí proti Amerike, je to vlastne ich priateľ. Tomu ešte rozumiem. Ale keď sa v krajinách ako Maďarsko a Slovensko rozhodnú ďalej nepodporovať Ukrajinu, jednoducho to nechápem. Majú predsa svoju historickú skúsenosť. A ako môžu po päťdesiatom šiestom v Budapešti a šesťdesiatom ôsmom v Československu podporovať Putina? Tomu nerozumiem.
https://www.litcentrum.sk/rozhovor/z-ruska-mam-pocit-cierneho-stvorca