Kateryna Yehorushkina
Zabitá ukrajinská spisovateľka Victoria Amelina
Vojna na Ukrajine každý deň vezme alebo zničí niekomu život. Na zozname obetí sa nachádza aj množstvo ukrajinských umelcov, ktorí bojovali za pravdu a spravodlivosť. Patrí medzi nich aj ukrajinská spisovateľka Victoria Amelina, ktorá zahynula počas ruského raketového útoku. Jej príbeh rozpráva jej kolegyňa, spisovateľka Kateryna Yehorushkina.
V ukrajinskom origináli autorka zámerne nepoužíva veľké začiatočné písmeno v slove „Rusko“ (росія). V preklade článku sme to zachovali, preto slovo „rusko“ v zmysle pôvodného textu píšeme s malým začiatočným písmenom. Pozn. prekladateľa.
Žehlím čierne oblečenie na pohreb kolegyne, ktorá bola mladšia odo mňa. Volá sa Victoria Amelina. Prednedávnom, počas veľkého literárneho festivalu v Kyjeve, predstavila Vika a jej kolegovia publiku denník spisovateľa pre deti a mládež Volodymyra Vakulenka, ktorého zabili Rusi. Sedela v čiernych šatách a čítala Voloďove slová z elegantného vydania Mením sa… Denník okupácie. Výber básní. (Я перетворююсь… Щоденник окупації. Вибрані вірші). Vika vykopala pôvodný denník vo dvore posiatom ruskými mínami, kde žil Volodymyr so svojím otcom a svojím synom. Chcela uchovať pamiatku na kolegu, aby jeho obeta nevyšla nazmar. Teraz je mŕtva aj Victoria Amelina. Srdce sa jej zastavilo 1. júla. Ruská balistická strela Iskander zasiahla spisovateľku v pizzerii v Kramatorsku uprostred rozhovoru s kolumbijskými kolegami. Po invázii Victoria napísala, že nemôže ďalej uvažovať o písaní umeleckej fikcie, pretože „realita vojny pohlcuje interpunkciu aj súdržnosť deja…“. Namiesto toho sa začali rodiť básne, úvahy nad videným a počutým. Počas pobytu v Slovjansku Victoria v jednom z rozhovorov povedala: „To, čo sa tu s nami všetkými teraz deje, spôsobuje, že slová sa strácajú v akejsi priepasti…“. Hľadala spravodlivosť, ktorá nie je možná bez trestu za spáchané zločiny. V lete 2022 sa pridala k medzinárodnej organizácii Truth Hounds, ktorá sa špecializuje na dokumentovanie a vyšetrovanie vojnových zločinov. Abolvovala školenie, cestovala na oslobodené územia i k frontovej línii, aby si vypočula svedkov, zdokumentovala, čo počula, a povedala svetu pravdu o vojne a genocíde.
Empatia
Mohlo by sa zdať, že táto práca nie je vhodná pre nežnú a empatickú spisovateľku (akou Victoria určite bola). Chodiť medzi mínami, rozprávať sa so zmrzačenými, znásilnenými a mučenými… Vystupovať na medzinárodných platformách, obhajovať právo na spravodlivosť pre obete vojny. Bolo to však jediné, čo mohlo zmierniť jej bolesť, niečo, v čom videla zmysel. Vo Victoriinom románe Novembrový syndróm, alebo Homo Compatiens, čítame tieto slová:
„Akonáhle si toho zoberiete na seba príliš veľa, stratíte vieru vo vlastnú nezávislosť. Svet vás zahalí, vstrebá a vy už nerozlišujete… nerozlišujete seba od iného, blízkeho od vzdialeného, hnev od zúfalstva a zúfalstvo… od spravodlivosti? Neviem, naozaj neviem, ale jednoducho nič nerozlišujete. A svet ľudí ako vy pohltí. Tak ako vlny oceánu pohlcujú mušle a malé člny.“
Hrdinom románu je mladý muž so zvláštnou poruchou: nadmerne rozvinutou empatiou. Victoria verila, že práve schopnosť sympatizovať a správať sa empaticky zachráni svet. Fotograf Aleks Zakleckyj spomína: „Vždy, keď sa Vika usmievala, jej úsmev bol trochu smutný. Ako na barokových obrazoch Panny Márie. Akoby nemala právo sa usmievať, kým niekto na tomto svete trpí. Naozaj trpela za všetkých a pre všetkých.“
Mám skúsenosť s vypočúvaním svedkov, preto chápem, aká je to emocionálne náročná práca. Odovzdať spomienky a zároveň neotvárať rany. Nechať v človeku pocit, že nie je s tou bolesťou sám, že na svete sú aj „chápaví cudzinci“. Victoriina láskavosť a empatia, veľké srdce a svedomitosť, boli pre tento druh práce ideálne. Victoria sa spriatelila s rodinou Volodymyra Vakulenka, starala sa o jeho malého syna s ťažkou poruchou autistického spektra. Stala sa nádejou pre mnoho ďalších rodín, ktoré utiekli pred vojnou a našli útočisko v jej ľvovskom byte. Zháňala lieky, nakupovala drony, finančne podporovala množstvo dobrovoľníckych aktivít.
Spravodlivosť
Počas zbierania svedectiev si Victoria zaumienila, že napíše knihu o ukrajinských ženách, ktoré dokumentujú ruské vojnové zločiny na Ukrajine: obhajkyniach ľudských práv, novinárkach, vojačkách a kultúrnych aktivistkách. Kniha sa mala volať War and Justice Diary: Looking at Women Looking at War. (Denník vojny a spravodlivosti: Pohľad na ženy pozerajúce na vojnu.) Tetyana Teren, výkonná riaditeľka ukrajinského PEN klubu a priateľka spisovateľky, hovorí: „Slovo „spravodlivosť“, ktoré je súčasťou názvu knihy, podnietilo Victoriu, aby vo vojnových podmienkach v podstate zmenila svoju profesiu a začala sa zaoberať inými vecami, zvládať ich na najvyššej úrovni, prenikať do najmenších detailov medzinárodnej legislatívy a súdnictva. Slovo „spravodlivosť“ sa jej zdalo skutočne kľúčové. Za svoju úlohu považovala pripomenúť svetu, že víťazstvo je nemožné bez spravodlivosti a bez potrestania všetkých, ktorí spáchali zločiny.“
Tetyana Teren vraví, že Victoria sa „rozhodla napísať prvý raz v živote literatúru faktu a prvýkrát v živote v angličtine. Keďže Victoria žila dlhý čas v zahraničí, v Kanade a Amerike, angličtinu ovládala dokonale.(…) Myslím si, že kľúčovou myšlienkou, ktorú chcela Victoria v tejto knihe rozpracovať, bolo vysvetliť zahraničnému publiku, že rusko pácha zločiny proti Ukrajine a ukrajinskej kultúre už mnoho desaťročí a storočí. To bolo najdôležitejšie: naznačiť súvislosti a ukázať, ako sa história opakuje, keď svet na také zločiny nereaguje.“
Tetyana poznamenáva, že kniha zostala nedokončená, aj keď Victoria mala už napísanú podstatnú časť. Victoria ju chcela dokončiť na rezidenčnom pobyte vo Francúzsku, zároveň chcela stráviť čas so synom, ktorého musela kvôli neustálemu cestovaniu nechať u príbuzných. Žiaľ, Victoria už nebude môcť realizovať svoje plány a na francúzskom rezidenčnom pobyte bude namiesto nej ruská spisovateľka, ktorá sa ani slovom neohradila proti tomu, že rusko zabíja jej ukrajinských kolegov.
Identita
Ako mnohí spisovatelia jej generácie, aj Victoria pochádzala z rusky hovoriacej rodiny, študovala na ruskej škole, no v dospelosti si ako výraz svojej identity vedome zvolila ukrajinčinu. V eseji Expanding the Boundaries Of Home: a Story for Us All (Rozšírenie hraníc domova: Príbeh pre nás všetkých) Vika rozpráva o snahách ruska rusifikovať deti už v nezávislej Ukrajine, o tom, ako ju ako tínedžerku pozvali do Moskvy na súťaž v ruskom jazyku. Novinárka z popredného ruského televízneho kanála urobila s ňou rozhovor, v ktorom jej celkom seriózne položila otázku, či je naozaj nebezpečné hovoriť po rusky v Ľvove. Jej odpoveď bola úplne v rozpore s ruskou propagandou, takže Victoria pochybovala, či rozhovor napokon odvysielali. „Dúfam, že som sa stala najhoršou investíciou, akú kedy rusko urobilo,“ zhrnula Victoria svoje úvahy o tejto udalosti a zároveň politike rusifikácie našej generácie.
Victoria chápala vplyv kultúry na identitu, preto v dedine Ňju-Jork v Doneckej oblasti neďaleko frontovej línie založila Ňjujorský literárny festival. Ako poznamenáva Tetyana Teren, Victoria „chcela, aby v tomto konkrétnom regióne vznikol veľký kultúrny festival, ktorý by podporoval miestne komunity, rozvíjal miestnych kultúrnych manažérov a podporoval talentované deti. Nebola to len práca pre dnešok, bola to najmä práca pre budúcnosť. Vika veľmi jasne cítila, koľko práce treba do tohto regiónu vložiť, ako veľmi je potrebné podporovať tých, ktorí ho tvoria a menia, a to bol základ jej života, a pre nás všetkých je teraz dôležité, aby sme v tom všemožne pokračovali.“ Victoria zorganizovala súťaž esejí, plánovala literárny tábor pre deti v Karpatoch, starala sa o rozvoj talentov budúcich ukrajinských spisovateľov.
Dôvera
Vika vo svojich textoch často hovorila o úlohe dôvery pri budovaní sveta, po akom túžila. Dôvery, ktorú k sebe Ukrajinci cítili počas Revolúcie dôstojnosti, keď spolu išli na Majdan, aby sa postavili zlu a nespravodlivosti. Dôvery, s akou najskôr prijali utečencov z Krymu a východnej Ukrajiny a potom zverili svoje životy do rúk dobrovoľníkov z Poľska, Nemecka a ďalších európskych krajín. V eseji Expanding the Boundaries Of Home Victoria poznamenáva, že história Ukrajiny je plná tráum, o ktorých sa zvyklo mlčať. „Ticho vytvára také hlboké trhliny, že sa sotva môžeme cítiť ako doma. Kým príbehy o holokauste alebo hladomore nebudú vyrozprávané až do konca, sme odsúdení na vzájomnú nedôveru.“ Pocit domova je spojený s dôverou. Na obnovenie dôvery potrebujeme skutočné príbehy, ktoré Victoria zbierala a spracovávala. Bez nich „sme nútení veriť propagande a znova a znova kresliť falošné hranice, pričom nikdy nebudeme mať pocit, že sme naozaj doma“.
Pretrvávanie (dobra a zla)
V predslove k denníku Volodymyra Vakulenka Victoria napísala: „Moja najhoršia obava sa napĺňa: som uprostred nového Popraveného obrodenia (Розстріляне відродження). Tak ako v 30. rokoch 20. storočia aj dnes sú zabíjaní ukrajinskí umelci, miznú rukopisy, vymazáva sa pamäť. Zdá sa, že časy sa miešajú a zamŕzajú v očakávaní riešenia…“. V spomínanom období bola v dôsledku stalinských represií zavraždená celá generácia ukrajinských umelcov. Žiaľ, po Stalinovej smrti sa prenasledovanie ukrajinských umelcov neskončilo, spisovatelia sedeli v lágroch, boli považovaní za „nepriateľov ľudu“, niektorí sa museli odmlčať. Ale aj v 80. rokoch boli vykonštruované prípady proti spisovateľom bežnou praxou. Tak v roku 1985 zomrel vo väzení slávny ukrajinský básnik Vasyľ Stus.
A teraz, na pohrebnom obrade Victorie Ameliny, znie pieseň s jeho slovami v podaní skupiny Pirig i batig (Пиріг і Батіг, Koláč a bič):
„Všade kolo mňa – cintorín duší na bielom cintoríne ľudu. Plávam v slzách. Hľadám brod. Nad čerešňami lietajú chrústy.“
Na rakvu padajú hrudky zeme, začína mrholiť. Niekto pripomenie, že Victoria bojovala za svet bez zla pre svojho syna. A ja sa pozerám na Vikinho syna a premýšľam o pretrvávaní zla, ktoré zabíjalo vtedy aj teraz.
Keď sa írski kolegovia spýtali Victorie, ako zvláda toľké pohreby, povedala im, „veľa sa objímame“. Všetkých nás určite spája pocit príbuznosti. Preto sa na Victoriinom pohrebe veľa objímame. Pretože pretrvávanie dobra je dôležitejšie.
Pamäť
„Odpočiň si tam, my tu ešte trochu popracujeme,“ hovorí Zakhar Davydenko, člen ukrajinského PEN klubu, ktorý často organizoval kultúrne podujatia s Victoriinou účasťou.
Napĺňame kalendáre spomienkami: pohreby a narodeniny priateľov a kolegov, ktorých zabilo rusko. Na ich pamiatku plánujeme festivaly, pomenovávame po nich ulice, vydávame nedokončené knihy. Sme stále takí mladí a už teraz si musíme toľko pamätať. Mať silu na tie bolestné spomienky.
Victoriina kniha bude dokončená a vydaná v zahraničí.
Zločiny, ktoré zdokumentovala, pomôžu potrestať vinníkov a obnoviť spravodlivosť.
Ňjujorský literárny festival (Нью-Йоркський літературний фестиваль) bude pokračovať a vychovávať nové generácie ukrajinských umelcov.
Pretože pamäť plná lásky stavia mosty do budúcnosti.
Kateryna Yehorushkina
Ukrajinská spisovateľka, členka PEN klubu a Všeukrajinskej arteterapeutickej asociácie. Prednášateľka TEDu. Autorka dvadsiatich kníh a niekoľkých inovatívnych projektov.
Získala magisterský titul v odbore Dejiny literatúry, teória literatúry a literárna komparatistika. Absolvovala postgraduálne štúdium na Katedre psychológie a konfliktných štúdií na Národnej univerzite – Kyjevsko-Mohyľanskej akadémii.
Jej diela boli zaradené do niekoľkých školských učebníc a knihy do TOP-5 BBC v oblasti Detská kniha roka 2022, ukrajinského hodnotenia Kniha roka 2020; v roku 2022 stala sa víťazkou súťaže TOP BaraBuky, každoročne oceňujúcou najlepšie ukrajinské knihy pre deti a mládež.
Jej knihy boli preložené do angličtiny, dánčiny, litovčiny, gruzínčiny a bulharčiny; pripravujú sa publikácie vo švédčine, poľštine, rumunčine a ďalších jazykoch.
Po invázii začala zbierať svedectvá na oslobodených územiach pre projekt Niť pamäti: Hlasy svedkov (Нитка пам’яті: голоси свідків). Vedie kurzy arteterapie pre vojnové siroty a vysídlené deti