Boris Kagarlickij
Vo svojom najnovšom liste z ruského väzenia sa Boris Kagarlickij zaoberá otázkou, prečo by nás mal v roku 2024 zaujímať Lenin.
Celosvetovú petíciu vyzývajúcu na prepustenie Kagarlického a všetkých ostatných protivojnových politických väzňov môžete podpísať tu.
List z pôvodnej ruskej verzie preložil Renfrey Clarke, ktorý preložil Kagarlického najnovšiu knihu Dlhý ústup: Stratégie na zvrátenie úpadku ľavice, ktorú si teraz môžete predobjednať vo vydavateľstve Pluto Press.
Články o Leninovi sa majú písať a uverejňovať aspoň raz ročne, pri príležitosti jeho narodenia 22. apríla, a niekedy aj v januári, keď sa blíži to či ono výročie jeho smrti. Nebolo by ťažké zostaviť viaczväzkovú zbierku takýchto textov, a naozaj, už si ani nepamätám, koľko článkov som osobne napísal k takýmto dátumom. Znamená to, že už nie je čo povedať alebo publikovať?
Ak si odmyslíme povinné jubilejné nadšenia a (rovnako povinné) rituálne kliatby, ktoré sú dnes už na smrť nudné na opätovné čítanie a opakovanie, zostáva nám jedna otázka: prečo by nás mal teraz, v roku 2024, zaujímať Lenin? Zrejmá odpoveď súvisí s textami, ktoré boľševický vodca napísal pred 110 rokmi v opozícii voči prvej svetovej vojne, textami, ktoré sú teraz mimoriadne aktuálne.
Ako vieme, väčšina sociálnych demokratov v rôznych bojujúcich krajinách jednotne podporovala svoje vlády a „svoju“ buržoáziu, vymýšľala najrôznejšie ospravedlnenia pre vojnu a vysvetľovala, že „ich“ krajiny sa v žiadnom prípade neprevinili agresiou, ale boli nútené vziať do rúk zbrane a bojovali proti nespravodlivosti a imperiálnym ambíciám iných. Spočiatku bola logika „podpory našich vojakov“ dostatočne účinná. Na ktorejkoľvek strane frontu bola propaganda vždy rovnaká: „my“ sme boli v práve, zatiaľ čo „oni“ nie, a nech sme robili čokoľvek, len sme sa bránili. Nech sa stalo čokoľvek, za všetko mohli „oni“. Včerajší spolupracovníci boli prezentovaní ako stelesnenia všetkého zla, zároveň boli očividní zloduchovia zrazu vyhlásení za dobrých kamarátov.
Je potrebné povedať, že pre Lenina, ktorý bol v tom čase v emigrácii, bolo oveľa jednoduchšie a menej nebezpečné kritizovať vojenské snahy ruských orgánov ako pre jeho spolumysliteľov, ktorí boli ešte v Rusku. Napriek tomu mala situácia svoje zvláštnosti a Lenin bol napriek tomu zatknutý; v Krakove, kde sa spolu s Krupskou usadili, aby boli bližšie k Rusku, si rakúsko-uhorskí úradníci boľševického vodcu takmer pomýlili s agentom cárskej vlády (o týchto udalostiach existuje nádherný sovietsky film s názvom „Lenin v Poľsku“). Je pravda, že čoskoro ho Rakúšania prepustili a umožnili mu presťahovať sa do neutrálneho Švajčiarska. Medzitým boľševických poslancov Štátnej dumy uväznili za ich protivojnový postoj.
Napriek tomu bolo potrebné mať odvahu vyjadriť sa proti vojne, a to nielen osobnú, ale aj politickú odvahu. S odstupom času môžeme vidieť, aký účinný bol Leninov postoj z politického hľadiska. Skutočnosť, že on a jeho prívrženci boli v očividnej menšine, znamenala, že ostro vyčnievali zo všeobecnej mienky. Keď sa potom okolnosti zmenili, keď vlastenecké výlevy o „vojne až do víťazstva“ vystriedala únava, rozčarovanie a pochopenie absurdnosti toho, čo sa dialo, a keď tri roky krviprelievania vytvorili silnú požiadavku na zmenu, milióny ľudí (a nielen v Rusku) obrátili svoj pohľad práve na Lenina a boľševikov. Koleso šťastia sa otočilo a výsledkom bolo, že boľševici a vládne orgány si vymenili miesta. Predchádzajúca hŕstka radikálnych socialistov, ktorých ani vodcovia hlavných sociálnodemokratických strán nebrali vážne, sa zrazu objavila na čele masového hnutia. Lenina v prvej polovici roka 1917 ohovárali ako zahraničného agenta, ale ešte pred koncom roka sa mal v Petrohrade objaviť na čele revolučnej vlády.
Tento príbeh si treba pripomenúť nie preto, že k takýmto zvratom z času na čas dochádza; dúfať v ďalší takýto vývoj by bolo predčasné a unáhlené. Oveľa dôležitejšie je pochopiť, prečo Lenin zaujal takýto postoj a urobil takúto voľbu, ktorá z neho najprv urobila marginálnu politickú postavu dokonca aj v rámci sociálnodemokratických síl, hoci ho neskôr mala vyniesť do mocenských výšin. Významnú úlohu tu, samozrejme, zohrali jeho revolučné princípy. Postoj, ktorý zaujal, bol v súlade s filozofiou marxistického socializmu a s rozhodnutiami, ktoré predtým prijala Druhá internacionála - rozhodnutiami, ktoré vodcovia najväčších strán Internacionály odvtedy narýchlo odmietli. To však nebolo jediné. V konečnom dôsledku sa boľševický vodca mohol vyjadriť menej radikálne a vyhnúť sa tak ostrému konfliktu s vplyvnejšími politikmi sociálnodemokratickej väčšiny (tento postup zvolili aj mnohí ďalší ľavicoví predstavitelia). Podstatou Leninovho postoja nebola len ideológia; v hre bola aj politická analýza, kalkulácia príčin a dôsledkov a zmysel pre to, kam smerujú dejiny. Nebola náhoda, že Lenin uskutočnil svoj výskum o povahe imperializmu práve v období prvej svetovej vojny, ani to, že svoju známu formulku o revolučnej situácii zahrnul do svojho článku o rozpade Druhej internacionály.
Nič z toho nebolo abstraktné teoretizovanie. Boľševický vodca analyzoval politickú situáciu a snažil sa predvídať, ako sa bude vyvíjať. Bolo mu jasné, že orgány ruského impéria nielenže zatiahli krajinu do vojny, ktorá bola pre jej obyvateľov úplne zbytočná, ale že to urobili z dôvodov, ktoré zahŕňali aj vnútropolitickú situáciu v Rusku. Vojna sa považovala za protilátku proti revolúcii a proti politickým zmenám vo všeobecnosti. Žiaľ, samotné neúspechy krajiny vo vojne by pôsobili ako spúšťač revolúcie. Odsúdením vojny si Lenin na rozdiel od rôznych pacifistických prúdov nevytýčil len morálnu a ideologickú pozíciu, ale chopil sa aj politickej predohry pre účasť na budúcich revolučných udalostiach. Jeho viera v bezprostrednú blízkosť revolúcie nebola založená na viere alebo presvedčení, ale na analýze spoločenských rozporov, ktoré, ako sa vyvíjali, nevyhnutne rozmetali systém. Zdá sa, že táto dôvera sa otriasla len raz, na samom začiatku roku 1917, keď vyslovil svoje slávne slová: „Revolúcie sa nedožijeme“. Vtedy sa skutočne zdalo, že systém sa nejakým záhadným spôsobom vyrovnáva so všetkými problémami a dokonca aj s vlastnými zlyhaniami, zatiaľ čo ruský ľud s úžasnou trpezlivosťou znášal všetko, čo mu režim robil. To však bolo v najtemnejšej hodine tesne pred úsvitom. Rozpory čoskoro prepukli takým spôsobom, že dodnes počujeme ozveny tohto výbuchu.
Podstata však nesúvisí len s presnosťou Leninovej prognózy alebo s jeho chápaním nevyhnutnosti revolúcie. Zďaleka nie všetky jeho predpovede sa naplnili a jeho analýza situácií nebola vždy správna. Najdôležitejšie bolo, že jeho najdôležitejšia predpoveď sa trafila - že sa jeho predpoveď potvrdila, aj keď neskôr, ako sa očakávalo, a že sa potvrdila jeho analýza. Práve vďaka tomu sa Lenin z revolučného teoretika stal politikom. Presnejšie povedané, že mal možnosť realizovať svoj potenciál politického aktéra, ktorým v podstate vždy bol.
Problém dnešnej ľavice spočíva v tom, že zatiaľ čo uvažujeme filozoficky, kým sa zamýšľame nad filozofickými otázkami a hádame sa o tom, kto je najautentickejší marxista a ktorá formulka je z hľadiska abstraktnej ideológie najsprávnejšia, chýbajú nám schopnosti a pripravenosť byť politikmi. Je to pochopiteľné: nemáme nič také ako seriózny, vitálny korpus politickej praxe. Nemáme sa na čom cvičiť.
Lenin sa v roku 1917 s týmto problémom vyrovnal. Zvládneme ho aj my, ak sa nám náhle naskytne príležitosť?
https://links.org.au/boris-kagarlitsky-again-lenin