Paul Mason
Ako toto píšem, dav amerických ľavičiarov pochoduje po Broadwayi v New Yorku a skanduje: „Jemen, Jemen, nech sme hrdí! Potopte ďalšiu loď!" Oslavujú množstvo útokov na civilnú lodnú dopravu zo strany otvorene antisemitskej vojenskej skupiny Ansar Allah, alias Húsíov, ktorej milície ovládajú časť Jemenu.
Tweet propagujúci skandovanie pochádza z Ľudového fóra - krajne ľavicového organizačného centra na Manhattane, ktoré financuje podnikateľ propagujúci čínsku komunistickú stranu so sídlom v Šanghaji.
Tweet za tweetom, pochod za pochodom, proputinovské a pročínske vplyvové skupiny využili konflikty na Ukrajine a v Gaze na to, aby nanovo definovali, čo znamená byť ľavicový - a je čas, aby sa skutočná ľavica bránila.
V 30. rokoch 20. storočia sa väčšina stúpencov krajne pravicových nacionalistických režimov nachádzala, prirodzene, na pravej strane politiky. Napríklad v Británii bola Britská únia fašistov otvorene pronacistická a značná časť aristokracie bola oslnená Treťou ríšou.
Ľavica bola, naopak, viditeľne proti. Komunistická strana a mnohí jej spolupútnici istotne podporovali sovietsky totalitarizmus: verili však jeho lžiam o internacionalistickom a pokrokovom charaktere. Myšlienka otvorenej podpory nacionalistickej a genocídnej formy totalitarizmu by bola prekliatím. Preto, keď Kominterna v roku 1939 nariadila svojim britským stúpencom, aby vyzvali na "ľudový mier" s Hitlerom, tisíce ľudí z nej odišli.
Dnes je naopak väčšina ľudí, ktorí sa otvorene a aktívne stotožňujú s geopolitickými cieľmi Putina a Si Ťin-pchinga, na ľavici.
Vedia, že Putin je maniak; vedia, že Siova Čína umiestnila státisíce Ujgurov do "prevýchovných táborov". Vedia, že teheránsky režim je peklom pre ženy a menšiny. Ale je im to jedno.
Pokiaľ Putin, Si a Chameneí - a ich zástupcovia ako Hamas, Hizballáh a Ansar Allah - bojujú proti vplyvu Západu, objektívne podporujú "antiimperializmus", ktorý zasa objektívne podkopáva kapitalizmus a (podľa nich) štrukturálny rasizmus na Západe. To je teória.
Ich požiadavky na odzbrojenie Ukrajiny boli väčšinou nevypočuté. Ich požiadavky na "globálnu intifádu", ich chvála Hamasu ako "hnutia odporu" a ich odhodlanie obviniť zo zverstiev zo 7. októbra samotný Izrael, žiaľ, nie.
Ľavicová podpora autoritárskych nacionalistov a ich spojencov z Osi odporu je zrazu veľký problém. A pre tých z nás, ktorí sa identifikujú ako sociálni demokrati, je to náš problém.
Užitočný idiotizmus, vtedy a teraz
Aby sme pochopili rozsah nebezpečenstva, skúmajme ďalej paralely s 30. rokmi minulého storočia.
Hitler a Mussolini ovládali univerzity. Boli to však elitné inštitúcie, už vtedy prešpikované aristokratickou kultúrou a politikou, v ktorých bolo málo priestoru pre ľavicu. Dnes chodí na univerzitu až polovica mladých ľudí. Ak sa tam naučia, že - ako to potvrdili traja riaditelia amerických univerzít pred Kongresom - obhajovať masové vyvražďovanie Židov nie je zločin, má to oveľa väčší dosah na celú spoločnosť.
V 30. rokoch 20. storočia mali demokratické štáty takmer monopol na vysielanie a mohli čeliť propagande totalitárov príkladnou liberálnou žurnalistikou: napríklad slávna reportáž Georgea Steera z Guerniky z roku 1937, ktorá odhalila úlohu nacistov pri prvom masovom bombovom útoku.
Dnes je liberálna žurnalistika zahltená informačnými kanálmi, ktoré sú vyslovene určené na šírenie dezinformácií. A konzumentom dezinformácií už nie je rodina, ktorá sa hrbí okolo rozhlasového prijímača, ale jednotlivec - dokonca aj 13-ročné dieťa - vydaný napospas akejkoľvek presvedčivej lži.
Je tu ešte jeden zjavný rozdiel: kultúra robotníckej triedy, ktorá vytvorila antifašistickú generáciu 30. rokov minulého storočia, je preč. …
Okrem toho v 30. rokoch 20. storočia existoval jasný rozdiel medzi hodnotami ľavice a pravice. Komunistická strana Nemecka sa niekedy prikláňala k nacistom a dokonca s nimi takticky spolupracovala pri referende v pruskom krajinskom sneme v roku 1931. Ale imperializmus verzus antiimperializmus, patriarchát verzus feminizmus a náboženský konzervativizmus verzus sekularizmus boli jasnými deliacimi líniami.
Dnes sa objavuje to, čo sa v Amerike nazýva "zmätočníctvo" [confusionism]. Máme nominálne ľavicové hviezdy sociálnych médií, ktorých hlavné záujmy sa zdajú byť blízke záujmom krajnej pravice - v otázkach imigrácie, osobných zámen a odporu voči zmene klímy - a zároveň sú úplne v súlade s pravicou v podpore geopolitických cieľov Ruska. V súvislosti s vojnou v Gaze sa navzájom aktívne propagujú a propagujú svoj obsah. …
Bohužiaľ, čoskoro bude mať Nemecko "zmätočnú" stranu. Bündnis Sahra Wagenknechtová oficiálne začne v januári 2024, pričom odmieta samotnú nálepku "ľavica", aby mohla spojiť politiku proti migrantom s hospodárskym prerozdeľovaním. V Británii sme to už okúsili v prípade Robotníckej strany Británie Georgea Gallowaya, ktorá kombinuje rétorický antikapitalizmus s proputinovskou zahraničnou politikou, podporou brexitu a otvoreným klimatickým skepticizmom.
Keby to bolo len opakovanie "červenohnedej" politiky Kominterny zo začiatku 30. rokov 20. storočia, nebolo by to také nebezpečné. Len veľmi málo ľavicových mladých ľudí budú priťahovať slabo zakryté predsudky voči menšinám alebo taký sociálny konzervativizmus, aký hlásali Gallowayovi stúpenci v Batley.
Počas vojny v Gaze sa však stalo to, že akademické, islamistické a krajne ľavicové verzie antisemitizmu sa spojili, navzájom sa potvrdili a začali pôsobiť ako vektor, ktorý poháňa ľudí k spoločnej teórii zmeny...
Antihumanizmus je spojovacím článkom
Problém však siaha hlbšie. To, čo vidíme v neslávne známom liste harvardských študentov, ktorí obviňovali Izraelčanov z vlastnej vraždy, a v otvorenom antisemitizme niektorých krajných ľavičiarov na demonštráciách v Gaze, je triumf iracionalizmu a antihumanizmu - ktorý je zasa dedičstvom postmodernizmu v akademickom prostredí.
Keď Michel Foucault učil, že "ľudstvo je sociálny konštrukt", keď Louis Althusser opísal dejiny ako "proces bez subjektu", keď Bruno Latour opísal vedecké laboratórium ako kmeňovú spoločnosť, ktorá produkuje rituálne správanie, a nie vedeckú pravdu, položili základ pre to, čo sa dnes deje v krajne ľavicovej politike.
Je to návrat stalinizmu bez Stalina - hoci niektorí extrémisti dokonca radi vzkriesia samotného sovietskeho masového vraha.
Teoretickým predpokladom stalinizmu bol vždy antihumanizmus. Humanistický pôvod marxizmu bolo treba poprieť, potlačiť alebo vysvetliť ako mladícky omyl. Ak neexistuje "ľudská podstata", potom nie je nič zlé na tom, keď sa v mene historického pokroku podriaďujú milióny ľudí gulagu.
Po rozpade ZSSR som - a aj iní - predpokladal, že tento dogmatický "strojový socializmus" zomrie spolu s generáciou, ktorá ho propagovala. Ale mýlil som sa. Prostredníctvom postštrukturalizmu v humanitných vedách sa vrátil, aby sa stal štandardnou ideológiou, ktorej odpovede sa dajú rovnako ľahko osvojiť ako naučený stranícky katechizmus sovietskej éry.
Navyše je to nová štátna doktrína Si Ťin-pchingovej ČKS - a propaguje sa tisíckami rafinovaných spôsobov prostredníctvom platforiem sociálnych médií.
Môže existovať ľavica, ktorá je humanistická aj radikálna. Môže existovať ľavica, ktorá vie brániť právo Palestínčanov na sebaurčenie a zároveň obhajovať právo Izraela na existenciu. Na akademickej pôde môže existovať ľavica, ktorá je pripravená opätovne presadzovať formálnu logiku a učiť mladých ľudí zosmiešňovať vety typu "za všetko prebiehajúce násilie považujeme izraelský režim za plne zodpovedný".
Ale len ak za to budeme bojovať.
Anglický marxistický historik Edward Thompson v 70. rokoch 20. storočia tvrdil, že existujú dve ľavice a že sú nezlučiteľné: jedna je dogmou, druhá tradícia aktívneho premýšľania. Jedna uznáva svoj dlh voči liberalizmu a osvietenstvu, druhá liberalizmom pohŕda a osvietenstvo považuje za omyl.
Mal pravdu. A logickým záverom je, že by mali byť vo vzájomnej vojne.
Nemalo by nás prekvapiť, že časť tejto "ľavice" sa stala predvojom putinizmu a hostiteľmi antisemitizmu. To, čo by nás, liberálnu, zelenú a sociálnodemokratickú ľavicu, malo zahanbiť, je, aký slabý bol náš odpor. Až doteraz.
Verím, že drvivú väčšinu ľudí na demonštráciách v Gaze sa podarí vytrhnúť spod vplyvu krajnej ľavice propagujúcej Hamas a povzbudzujúcej húsíov. Ale len vtedy, ak sociálni demokrati vybojujú boj hodnôt a ideí.
Mentálna pasokizácia
Je bežné konštatovať, že sociálna demokracia bola organizačne vypitvaná prostredníctvom vykonávania neoliberálnej ekonomiky. Pozrite sa, čo sa stalo s Pasokom a holandskou PvDA [Partij van de Arbeid, Strana práce].
V ére Bidenomiky a jej labouristickej verzie - Securonómie - sme však vo fáze, keď sociálna demokracia otvorene odmieta neoliberálnu globalizáciu.
Dedičstvo éry Clintona, Blaira a Schrodera však spočíva v tom, že sociálna demokracia sa stále váhavo vymedzuje voči koherentnému hodnotovému súboru. Svoj program prezentuje ako sériu lepších technokratických riešení než neúspešné politiky voľného trhu z obdobia pred rokom 2008.
Je však zdržanlivá, pokiaľ ide o vyjadrenie hodnôt - čiastočne preto, že väčšina sociálnodemokratických strán je podobne ako labouristi širokospektrálnymi koalíciami zelených, liberálov, marxistov, syndikalistov a sociálnych demokratov, do ktorých sa primiešava množstvo ochrancov komunít.
Ak sociálna demokracia v 30. rokoch 20. storočia vyhrala boj proti stalinizmu a fašizmu, urobila tak tým, že svoju volebnú koalíciu pretvorila na antifašistické a antitotalitné hodnoty. To urobil Ernest Bevin v britskom odborovom hnutí a Nye Bevan v labouristickej ľavici.
Ako sa blíži rok 2024, demokratická ľavica musí prestať ignorovať alebo sa prestať hanbiť za svoje za rozdiely s prohúsíovskou ľavicou. Musíme o nich hovoriť pri každej príležitosti a urobiť medzi sebou a nimi ostrú hranicu.