Karmina.sk
Na sklonku roku 1965 sa funkcionárom Komunistickej strany Ukrajiny dostal do rúk poburujúci samizdat – po ukrajinsky: samvydav – s názvom „Internacionalizmus či rusifikácia?“. Tvrdilo sa v ňom, že za fasádou bratského spolužitia národov ZSSR sa skrýva veľkoruský šovinizmus, ktorý znemožňuje skutočný rozvoj národnostnej kultúry, potláča históriu neruských národov, presadzuje porušťovanie a podporuje ukrajinofóbiu. Rukopis pomocou odkazov na Leninove články dokazoval, že ide o výsledok „úplnej revízie leninskej národnostnej politiky strany, revízie, ktorú v tridsiatych rokoch uskutočnil Stalin, a v ktorej pokračoval Chruščov v poslednom desaťročí“.1
Autor týchto slov, rodák z Doneckej oblasti, ukrajinský literárny kritik a disident Ivan Dziuba, zomrel len nedávno: 22. 2. 2022. O dva dni sa začal útok na Kyjev.
Predstavitelia ruského štátu predložili rozličné argumenty, ktoré mali zdôvodniť a ospravedlniť inváziu. Mení sa aj dôraz, ktorý kladú na rozmanité ciele tzv. špeciálnej operácie: od ochrany samozvaných „ľudových republík“ na východe cez „denacifikáciu“ a „demilitarizáciu“ Ukrajiny až po zmenu režimu či vytvorenie pozemného koridoru od Donbasu po Podnestersko. V ich vyjadreniach sa však postupne kryštalizuje ústredné posolstvo: po prvé, ukrajinský štát nemá nárok na existenciu, prinajmenšom vo svojich súčasných hraniciach; a po druhé, samostatný ukrajinský národ v skutočnosti nejestvuje, ide len o jednu z podôb trojjediného ruského národa, ktorý zahŕňa Veľkorusov (t. j. Rusov), Bielorusov a Malorusov (t. j. Ukrajincov a Rusínov).
Tomu zodpovedá aj činnosť armády na okupovaných teritóriách. Vojaci odstraňujú tabule v ukrajinskom jazyku a najrôznejšie ukrajinské symboly. Jednotky FSB vypočúvajú a preverujú riaditeľky škôl a učiteľky. Vznikajúca vojensko-politická administratíva ohlasuje prechod vzdelávacieho systému na ruské osnovy a výučbu v ruskom jazyku. Mnoho utečencov a utečeniek, ktoré prejdú „filtračnými tábormi“, sa ocitá tisíce kilometrov od rodiska, hlboko na teritóriu okupantov. Objavujú sa úvahy o tom, že existujúce „republiky“, ale aj prípadné nové útvary tohto druhu (napr. v Chersonskej oblasti), by sa mohli stať súčasťou Ruskej federácie.2
Súčasná vojna proti Ukrajine je iredentistická: jej cieľom je navrátiť ríši („federácii“) teritórium, ktoré považuje za vlastné, iba dočasne stratené a osídlené obyvateľstvom, ktoré prosto zabudlo na svoju skutočnú národnú identitu. Teóriou a praxou tohto konfliktu je ten istý veľkoruský šovinizmus, proti ktorému protestoval Dziuba. Podľa potreby sa odvoláva raz na svoju klasickú, cáristickú a pravoslávnu podobu, inokedy operuje stalinskými obrazmi, v ktorých hrá hlavnú úlohu kult Veľkej vlasteneckej vojny. Vzniká tak bizarná zmes. Nový erb okupovanej Chersonskej oblasti odkazuje na cársku symboliku, no zároveň sa tu vztyčujú červené zástavy s kosákom a kladivom, ktoré kedysi ohlasovali skazu dynastie Romanovovcov. Vyznať sa v tomto guláši možno iba vtedy, ak pochopíme, že jeho jednotiacim prvkom je veľkoruský šovinizmus.
V tejto vojne teda hrá kľúčovú úlohu národnostná otázka, ktorá na rovnakom území zamestnávala revolucionárov už pred viac ako sto rokmi. Preto sa tento konflikt niektorým javí taký anachronistický, nepatriaci do súčasnej Európy. Za posledných sedemdesiat rokov väčšina európskych krajín zažila konflikty súvisiace so sebaurčením iba vo forme antikoloniálnych povstaní, ktoré sa odohrávali na globálnom Juhu (početné vojny v Afrike či juhovýchodnej Ázii), alebo v podobe separatistických zápasov, ktoré mali podstatne menšiu intenzitu (napr. Severné Írsko, Baskicko). Na krvavý zánik Juhoslávie sa jednoducho zabudlo, hoci neprávom. Tak ako šestoro vojen v rokoch 1991 – 2001, ktoré sprevádzali rozpad balkánskej federácie, aj ruský vpád na Ukrajinu treba vidieť v kontexte transformácie „štátneho socializmu“ a krachu jeho pokusov vyriešiť národnostnú otázku na niekdajšom území Ruskej ríše a Rakúska-Uhorska.
Hlboké krízy a neskoršie ekonomické a politické zmeny, ktorými tieto štáty prechádzali od polovice osemdesiatych rokov, vyniesli na povrch aj národnostné napätia, ktoré režimy východného bloku držali pod pokrievkou. Nacionalizmus – od krajne šovinistických verzií až po tie „mierové“, občianske – zároveň hral kľúčovú úlohu pri legitimizácii hnutí proti stalinistickým režimom a zažil veľkú renesanciu na politických scénach nových štátov. Pokojné rozdelenie ČSFR na Česko a Slovensko či mierové „zjednotenie nemeckého národa“ po páde Berlínskeho múru boli skôr výnimkou. Zánik ZSSR sprevádzal celý rad ozbrojených konfliktov, od zrážok demonštrujúcich s (militarizovanou) políciou a armádou až po brutálne vojny v Čečensku. Vojna Ruska s Ukrajinou, ktorá sa začala v roku 2014, je pokračovaním tejto série. Invázia vo februári 2022 je eskaláciou existujúceho konfliktu.
Súčasnú vojnu možno pochopiť iba na pozadí vývoja ukrajinského kapitalizmu a jeho špecifík. V tomto texte ho sledujeme od osamostatnenia Ukrajiny a vzniku regionálnych a sektorových „klanov“ vnútri kapitalistickej triedy, z ktorých časť mala úzke väzby na ekonomiku Ruskej federácie. Ich konkurencia sa v politickej sfére prejavovala ako súťaž o lukratívne pozície, ktoré umožňovali prístup k štátnym zdrojom. Aj z historických dôvodov sa súčasťou tohto zápasu stala národnostná otázka, ktorú politické projekty oligarchov využívali ako nástroj mobilizácie. Moc klanov pôsobila ako brzda ekonomického rozvoja. Ich súperenie zase bolo základom politickej nestability, ktorá vyvrcholila v rokoch 2013 – 2014 Euromajdanom, vznikom samozvaných „republík“ na Donbase a začiatkom vojenského konfliktu s Ruskom. V pokračovaní tohto článku sa budeme zaoberať výzvami, pred ktoré táto vojna stavia pracujúcich na Ukrajine i v Rusku, ako aj otázkou, aký postoj by ku konfliktu mali zaujať.
Klanový Kapitalizmus
Ukrajina sa osamostatnila v roku 1991 na základe referenda, v ktorom za nezávislosť hlasovalo vyše 90 % zúčastnených voličov a voličiek.3 Až do roku 2014 Rusko tento výsledok akceptovalo a uznávalo existenciu Ukrajiny v režime akejsi „obmedzenej suverenity“. Ukrajina bola k väčšiemu susedovi pripútaná ekonomickými vzťahmi4 a Rusko mohlo pomocou svojej miestnej klientely vplývať na jej vnútropolitický vývoj. Ten bol dlhodobo turbulentný.
Transformácia ekonomiky, pri ktorej sa Ukrajina sčasti riadila receptami Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky, rýchlo vytvorila novú kapitalistickú triedu, najprv zloženú najmä z „červených riaditeľov“ (t. j. manažérskych kádrov stalinistického režimu), neskôr aj zo širších vrstiev – z radov technickej inteligencie, rôznych častí štátneho aparátu a podsvetia. Deväťdesiate roky pre ňu boli eldorádom, hoci pre jej jednotlivých príslušníkov často životu nebezpečným. Pomocou legálnych aj kriminálnych metód sa zmocnila kľúčových podnikov a bánk, ktoré vytunelovala alebo skoncentrovala do gigantických holdingov a investičných skupín. Zisky vyvážala do daňových rajov. Popritom začala obsadzovať médiá a politické pozície. Zároveň sa dokázala – na rozdiel od svojich predchodcov zo stalinistickej nomenklatúry – integrovať do globálnej kapitalistickej triedy, prinajmenšom z hľadiska využívania svojho spotrebného fondu (jachty a luxusné nehnuteľnosti v zahraničí, tryskáče, ale aj súkromné investície na medzinárodných finančných trhoch).
Ukrajinský reálny HDP na obyvateľa medzitým celý čas – až do roku 2000 – klesal. Priemerný vek dožitia sa za rovnaké obdobie znížil zo 70,5 roka (1989) na 67,7 roka. Nevyplácanie miezd,5 práca v neformálnej ekonomike a pokles kúpyschopnosti sa pre ukrajinskú triedu pracujúcich stali každodennou realitou. Početné štrajky, pochody, hladovky a blokády síce zaznamenali lokálne úspechy (napr. vyplatenie dlžných miezd, odloženie privatizácie a pod.), no nedokázali zvrátiť celkový kurz ani vytvoriť širšie hnutie.
Potiaľto sa príbeh v hrubých rysoch nelíši od toho ruského.6 Na Ukrajine však nikdy nedošlo k centralizácii a konsolidácii, ktorú po ázijskej finančnej kríze a krachu rubľa (1997 – 1998) uskutočnil Putin. Postupne zoštátnil niektoré energetické firmy, vybudoval „mocenskú vertikálu“, ktorej chrbticou sa stali kádre bezpečnostných služieb a rôzni osobní priatelia, a podriadil oligarchov tejto štruktúre, ktorá odvtedy dozerá na rozdeľovanie renty pochádzajúcej prevažne z ťažby fosílnych palív. Ukrajinské špičky domácej kapitalistickej triedy zostali, naopak, rozdelené na konkurenčné „klany“, ktoré sú zviazané so špecifickými odvetviami ekonomiky a geografickými regiónmi.7 Súperenie týchto frakcií ukrajinského kapitálu bolo základom politickej nestability.
Početné pouličné protesty, na ktorých zaznievali aj sociálne požiadavky, vždy kooptoval politický projekt niektorého zo zoskupení – buď od samého začiatku, alebo postupne. Protesty „Ukrajina bez Kučmu“ (2001 – 2002) a „Povstaň, Ukrajina!“ (2002 – 2003) boli zamerané proti prezidentovi Leonidovi Kučmovi, ktorý figuroval vo viacerých škandáloch, vrátane vraždy novinára. „Oranžová revolúcia“ (2004 – 2005) reagovala na volebný podvod vtedajšieho premiéra a prezidentského kandidáta Viktora Janukovyča, ale aj podozrivú privatizáciu najväčších ukrajinských oceliarní v Kryvom Rihu (Dnipropetrovská oblasť), na ktorej sa podieľal Kučmov švagor spolu s bývalým doneckým gangsterom Rinatom Achmetovom. Hnutie „Vstávaj, Ukrajina!“ (2013) vystupovalo proti prezidentovi Janukovyčovi a jeho pokusom konsolidovať moc. Napokon Euromajdan (2014) bol reakciou na jeho rozhodnutie nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Najúspešnejšie z týchto hnutí, Oranžová revolúcia a Euromajdan, síce viedli k výmene politických špičiek, no výraznejšie neotriasli pozíciou klanov, nehovoriac o klanovom systéme ako takom. Napokon sa stali prostriedkom, ako priviesť k moci inú frakciu domáceho biznisu.
Konkurencia lumpenkapitalistov, v ktorej raz jedni, raz druhí získavali kontrolu nad štátom (a teda prednostný prístup k úverom, dotáciám a zákazkám), aspoň sčasti vysvetľuje, prečo štát nedokázal vnútiť krajine dlhodobý, životaschopný plán rozvoja. Na druhej strane, toto nestabilné prostredie ponechávalo určitý priestor aj na rozvoj odbojnej občianskej spoločnosti, vrátane nezávislých odborov, aktivistických organizácií a radikálnej ľavice.8
Rusko vplývalo na dianie u suseda prostredníctvom tých častí miestnej triedy kapitalistov, ktoré boli materiálne zainteresované na udržiavaní blízkych vzťahov – napríklad v záujme vlastného odbytu, výhodných cien vstupov (najmä, ale nielen energetických) či príjmov z transferu plynu. Kapitálová základňa tejto frakcie sa koncentrovala najmä na Donbase, niekdajšom priemyselnom srdci Sovietskeho zväzu, domove početnej ruskojazyčnej populácie a rodisku stachanovského „hnutia“. V deväťdesiatych rokoch bol dejiskom najkrvavejších konfliktov vnútri kapitalistickej triedy, centrom organizovaného zločinu – ale aj miestom tragédie „starej“ triedy pracujúcich, osobitne baníkov. Masovými štrajkmi na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov pomohli zničiť sovietsky režim a vybojovať samostatnosť,9 no po vlne privatizácií, tunelovania a krachov sa mnohí ocitli bez práce a perspektívy. V rokoch 1992 – 2013 sa populácia Doneckej a Luhanskej oblasti znížila o 1,7 milióna, pričom tu klesala dvojnásobným tempom oproti zvyšku krajiny.10
Krátke Obdobie Rozkvetu
Na vlne globálnej konjunktúry po roku 2000 však začal rásť aj reálny HDP Ukrajiny. Toto obdobie prudkého rozvoja – v roku 2004 sa ekonomika medziročne zväčšila o vyše dvanásť percent – trvalo až do začiatku krízy v roku 2008. Dôležitú úlohu zohral rast exportu. Medzinárodný dopyt po výrobkoch kovospracujúceho a chemického priemyslu rástol, a spolu s ním aj ceny. Ukrajinské podniky pritom ťažili z priaznivých podmienok nákupu ruského plynu a ropy. Rastúci rozdiel medzi cenami na svetovom trhu a cenami vstupov bol zdrojom mimoriadneho zisku, ktorý si prisvojovala domáca oligarchia.
Lacná pracovná sila a daňové výhody (vrátane tzv. špeciálnych ekonomických zón) pritiahli aj zahraničné investície. Už v roku 2003 vznikla v meste Stryj (Ľvovská oblasť) fabrika Leoni, ktorá dnes zamestnáva asi sedemtisíc ľudí a vyrába káblové zväzky pre výrobné reťazce automobiliek Volkswagen či Stellantis.11 Na západe Ukrajiny sa postupne sformoval celý klaster podobných dodávateľov, ktorý sa zameriava práve na elektroinštalácie. V roku 2005 súdy zrušili pochybnú privatizáciu oceliarní Kryvorižstaľ. V novej súťaži (ktorá sa vysielala naživo v televízii, aby nevznikli žiadne podozrenia) ich získal ArcelorMittal za necelých päť miliárd dolárov. Išlo o dovtedy najväčšiu transakciu tohto druhu. Nový majiteľ postupne znížil počet zamestnaných o viac ako polovicu, no zachoval rozsah výroby a do zvýšenia produktivity investoval takmer toľko, čo do kúpy podniku.
Toto obdobie však Ukrajine neumožnilo dobehnúť náskok ostatných krajín bývalého východného bloku, ktorých pozíciu ešte posilnil hromadný vstup do EÚ v roku 2004.12 Niekdajšia priemyselná báza na východe Ukrajiny sa orientovala najmä na ťažbu a metalurgiu. Bola výrazne vertikálne integrovaná a závislá od dodávateľov a odberateľov v iných častiach Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade chradli aj tieto reťazce. Desaťročie stagnácie v deväťdesiatych rokoch premenilo značnú časť ukrajinského fixného kapitálu (budov, strojov, infraštruktúry) na záťaž, ktorá stratila schopnosť konkurovať. Nedostatok investícií, domácich či zahraničných, ktoré by zvýšili produktivitu, prípadne umožnili konverziu výroby, tento problém ešte prehĺbil. Ukrajina sa tak integrovala do svetového trhu najmä ako zdroj polotovarov alebo surovín na ďalšie spracovanie: v roku 2008 tvorili najväčšiu časť vývozu železo a oceľ (35 %), nerastné palivá a minerálne oleje (6 %) a obilniny (6 %).
Rozkvet po roku 2000 poháňali domáce aj zahraničné úvery. Finančná kríza, ktorá prepukla v roku 2008, najprv ukrajinským podnikom a bankám skomplikovala prístup k financovaniu a ohrozila ich platobnú schopnosť. Keď sa na prelome rokov rozšírila do globálneho priemyslu, zlikvidovala zahraničný dopyt po ukrajinských surovinách. Obmedzenie výroby a prepúšťanie zase podkopali zdroje domáceho dopytu. Navyše, od roku 2009 Rusko prestalo dodávať Ukrajine plyn za zvýhodnené ceny.13
Obdobie rastu sa krízou skončilo, ekonomika Ukrajiny sa náhle zmrštila o pätnásť percent a ponorila sa do dlhodobej stagnácie. Ešte v roku 2019 (t. j. pred začiatkom pandémie) dosahoval reálny HDP iba 85 % predkrízového vrcholu v roku 2008.14 Obeťou krízy bol napríklad automobilový priemysel, ktorý sa dovtedy sľubne rozvíjal. Zatiaľ čo v roku 2000 sa na Ukrajine vyrobilo len tridsaťtisíc vozidiel, v predvečer krízy to už bolo vyše štyristotisíc. Aj viac ako desať rokov po kríze však ukrajinské automobilky prevažne stoja. V roku 2019 dokázali vyrobiť len sedemtisíc vozidiel.15
Kríza opätovne prehĺbila závislosť Ukrajiny od medzinárodných finančných inštitúcií, z ktorej sa len-len vymanila. V roku 2008 potrebovala núdzový úver od Svetovej banky (800 mil. dolárov), aby pokryla deficit štátneho rozpočtu. Prostredníctvom pohotovostnej dohody s MMF získala ďalších vyše šestnásť miliárd, ktoré slúžili prevažne na pokrytie iných záväzkov. Program museli prerušiť, keď („prozápadný“) prezident Juščenko v roku 2009 v rozpore s odporúčaniami Fondu podpísal zvýšenie minimálnej mzdy a dôchodkov, z ktorých počas krízy výrazne ukrajovala inflácia. Nový („proruský“) prezident Janukovyč síce obnovil rokovania a urovnal spory, no situácia sa zopakovala v roku 2011, keď krajina pod jeho vedením odmietla zrušiť dotovanie cien plynu pre domácnosti.
Európska Integrácia: Nádeje a Realita
Kapitalistická trieda Ukrajiny nahromadila značné bohatstvo, ale nemala záujem alebo schopnosti presadiť program modernizácie a kapitalistického rozvoja. Jej spôsob akumulácie bol založený na drancovaní zdrojov, ktoré zdedila po starom režime, a ktorými disponovala vďaka politickej kontrole nad štátom, vrátane jeho regionálnych štruktúr. Hoci bola rozdelená na frakcie, z ktorých časť presadzovala orientáciu na Rusko a postsovietsky priestor, zatiaľ čo iné hlásali integráciu do európskych štruktúr, ako celok zostávala v servilnom postavení voči zahraničným veriteľom. Od ich náklonnosti totiž záviselo prežitie celého modelu „politickej akumulácie“. Dôsledky finančnej disciplíny vždy znášala ukrajinská trieda pracujúcich, najmä vo forme biedy a škrtov verejných výdavkov. No zároveň sa odporúčania veriteľov aplikovali selektívne, aby neohrozili záujmy domácej kapitalistickej triedy alebo práve vládnucej frakcie. Tak sa stalo, že aj tridsať rokov po začiatku transformácie má Ukrajina viac ako tritisíc štátnych podnikov, z ktorých je v prevádzke vyše 1300.16 Rovnaký pud sebazáchovy ukrajinskej vládnucej triedy sa prejavoval v prípadoch, keď hrozilo, že recepty MMF podkopú sociálny zmier – ako pri spomínanom zvýšení minimálnej mzdy.
Ukrajinskí pracujúci boli od roku 1991 mimoriadne mobilní. Po desaťtisícoch odchádzali za prácou do Ruska, Poľska či Českej republiky, ale aj ďalej na Západ. Okrem remitencií, ktoré už pred krízou tvorili asi 5 % HDP, takto získavali skúsenosti s rôznymi podmienkami a mohli porovnávať, kde sa ako pracuje a žije. Násobne vyššie zárobky v krajinách EÚ lákali najmä ľudí z agrárneho západu Ukrajiny. Azda aj pod vplyvom týchto skúseností istá časť populácie uprednostňovala európsku integráciu pred rozvojom vzťahov s krajinami bývalého ZSSR. Ešte v septembri 2012 bol podľa prieskumu pomer medzi týmito možnosťami 32 ku 42 %. O rok neskôr, keď sa schyľovalo k podpisu asociačnej dohody medzi Ukrajinou a Európskou úniou, sa obrátil na 42 ku 37 %.
Čo si pracujúci a pracujúce na Ukrajine mohli sľubovať od procesu integrácie? Súčasťou asociačnej dohody bola tzv. „Prehĺbená a komplexná dohoda o zóne voľného obchodu“ (DCFTA), ktorá mala umožniť jednoduchší prístup ukrajinských firiem na európsky trh (a naopak), a tak pomôcť exportu a prilákať investície. Ukrajinským občiankam a občanom sa tiež malo uľahčiť vycestovanie do krajín EÚ, hoci zatiaľ bez možnosti pracovať bez dodatočných povolení. Podpisom dohody by sa tiež začalo obdobie zbližovania legislatívy a rôznych noriem (vrátane priemyselných) s cieľom posilniť právny štát a zvýšiť kompatibilitu ukrajinského podnikateľského prostredia s tým európskym.
Podpísanie dohody by znamenalo postupnú stratu možnosti chrániť domáci trh pred európskou konkurenciou pomocou ciel. EÚ síce nepodmieňovala uzavretie dohody tým, že Ukrajina sa bude riadiť všetkými odporúčaniami MMF (zrušenie dotácií na plyn, flexibilnejšia menová politika a vyrovnaný rozpočet čiže škrty verejných výdavkov), no označila ich za „nápomocné“ pri reformovaní a modernizácii krajiny. Celkovo vzaté, dohoda nebola žiadnym charitatívnym podujatím. Pre Ukrajinu by znamenala náklady, ktoré by znášali zase najmä pracujúci či ľudia v dôchodkovom veku.
Západná ľavica niekedy vykresľuje situáciu Ukrajiny v roku 2013 veľmi jednoducho: vraj mala na výber medzi dvomi rovnako zlými možnosťami, medzi „neoliberálnym projektom“ EÚ a pokračovaním dominancie Ruska. Zo stanoviska ukrajinských pracujúcich sa to však mohlo javiť aj inak. Mali skúsenosť s vyše dvadsiatimi rokmi transformácie bez výsledku. Áno, poľská šoková terapia na začiatku deväťdesiatych rokov bola krutá, ale zmeny, ktorými v rovnakom období prechádzal napríklad Donbas, boli prinajmenšom rovnako brutálne. A zatiaľ čo Poľsko neskôr zaznamenalo nespochybniteľné zlepšenia, pokiaľ ide príjmy obyvateľstva či priemerný vek dožitia, Ukrajina stagnovala alebo upadala. Je tiež pravda, že napríklad talianski či španielski pracujúci zažili v období po roku 2008 zmrazenie alebo pokles reálnych miezd, a že úsporné opatrenia po rozpočtovej kríze, ktoré forsíroval MMF a inštitúcie EÚ, zdecimovali verejné služby. No pri pohľade z Ukrajiny – najmä z menej rozvinutých regiónov – zostávala ich životná úroveň veľmi atraktívna. Azda aj za cenu, ktorú by za ňu bolo treba zaplatiť v podobe komplikovanej reštrukturalizácie ukrajinskej ekonomiky.
Na druhej strane, asociačná dohoda nebola dohodou o vstupe do EÚ, ani naň nezakladala nijaký nárok.17 Podobnú dohodu už v roku 1995 podpísalo aj Čile, no nikto neočakáva, že sa raz stane členským štátom. V prípade Ukrajiny malo dôjsť k zbližovaniu – no s nejasnou perspektívou, či a kedy naozaj nastúpi na poľskú cestu. Navyše, Poľsko a ďalšie krajiny bývalého východného bloku vstupovali do EÚ v podstatne odlišnej situácii: z inej štartovacej čiary a zároveň do inej EÚ. Po prvé, transformačný proces, ktorý Ukrajina nikdy celkom nedokončila, mali už za sebou. Ich ekonomiky boli z hľadiska produktivity dávno nad úrovňou roku 1989. A po druhé, EÚ vtedy ešte žila v ilúzii, že štrukturálne rozdiely medzi členskými krajinami možno prehliadať. Pred dlhovou krízou a na pozadí hospodárskeho rozmachu, ktorý sa skončil v roku 2008, sa zdalo, že nemôžu ohroziť súdržnosť celého projektu. K prípadnému členstvu Ukrajiny, ak by v roku 2013 aj bolo na stole, by sa pristupovalo s väčšou obozretnosťou, než ku kandidátom, ktorí vstúpili skôr – napríklad v roku 2007 (Bulharsko, Rumunsko).
Západné krajiny však mali svoje dôvody, prečo uzavrieť dohodu, udržiavať pri živote aspoň vágny prísľub členstva a vtiahnuť Ukrajinu do širšieho európskeho okruhu. Získali by ľahší prístup k rezervoáru kvalifikovanej pracovnej sily a nemalému vnútornému trhu, výhodnejšie ceny vstupov pre európsky priemysel či jednoduchšie podmienky vstupu svojho kapitálu na Ukrajinu. Rovnako vedeli, že toto zblíženie podráždi Rusko, pretože sa tým oslabí jeho pozícia v regióne. Taký výsledok politicky vyhovoval aj Spojeným štátom.
Kým Ukrajina zostávala v starej sfére vplyvu, otvorený iredentizmus bol záležitosťou okraja ruskej politiky. Asociačná dohoda – a perspektíva, hoci hmlistá, budúceho členstva EÚ – však predstavovala reálnu hrozbu, že „maloruský“ satelit opustí svoju orbitu. V predvečer podpisu asociačnej dohody sa poradca ruského prezidenta pre regionálnu ekonomickú integráciu, Sergej Glaziev, vyjadril, že Rusko po jej uzavretí nedokáže garantovať status ukrajinského štátu a môže zasiahnuť v prospech proruských síl. Krátko predtým už začala obchodnú vojnu, ktorá ukrajinskej ekonomike spôsobovala výrazné škody. Na jeseň sa prezident Janukovyč na poslednú chvíľu rozhodol ustúpiť od podpisu a uprednostnil ruskú ponuku, ktorá zahŕňala postupný nákup ukrajinských dlhopisov za pätnásť miliárd dolárov a zníženie ceny plynu o tretinu.
Táto alternatíva znamenala možnosť pokryť aktuálne záväzky a uľahčiť ukrajinskému priemyslu. Nie je známe, že by zahŕňala akékoľvek podmienky – na rozdiel od programu MMF (spomínané úspory) a asociačnej dohody s EÚ (postupné otvorenie ukrajinskej ekonomiky, aproximácia legislatívy atď.). Hovorilo sa však o perspektíve vstupu Ukrajiny do colnej únie s Ruskom a ďalšími postsovietskymi štátmi, z ktorej sa onedlho stala Eurázijská ekonomická únia (EEU). Tá by mala byť akousi alternatívou voči EÚ a snaží sa zaviesť voľný pohyb osôb, tovarov a kapitálu medzi členskými štátmi. Jej doterajšie výsledky sú však skromné, ak nepočítame fakt, že Rusko ťaží z prílevu lacnejšej pracovnej sily z bývalých zväzových republík. Ruská ponuka pre Ukrajinu teda v podstate znamenala zachovanie doterajšieho stavu: odvrátenie štátneho bankrotu, obnovu priaznivých podmienok nákupu plynu a udržanie pozícií tej frakcie kapitalistickej triedy, ktorá najviac profitovala z kontaktov s Ruskom (a ktorej reprezentantom bol práve Janukovyč). Jej súčasťou nebol žiadny program rozvoja.
Pre časť verejnosti to bolo neprijateľné. Prezidentov krok, ktorý prišiel po opakovanom ubezpečovaní, že súhlasí s európskou orientáciou Ukrajiny, vyvolal eskaláciu protestov na Námestí nezávislosti v Kyjeve. Prispela k nim aj zmena volebného systému, zintenzívnenie represie a celková konsolidácia moci Janukovyčovej Strany regiónov. Protesty rýchlo prerástli do masových nepokojov a viedli až k pádu jeho režimu. Ukrajina sa vymkla spod kontroly a prišlo na Glazievove slová.
Národnostná Otázka
V dôsledku Euromajdanu a vojny na Donbase sa národnostné napätie na Ukrajine dostalo do centra pozornosti. Má však staršiu históriu.18 Už v roku 1992 krymský miestny parlament vyhlásil nezávislosť a pri rokovaniach, ktoré tým vyvolal, si vynútil väčšiu autonómiu a špeciálny ekonomický status pre celý región. V ďalších rokoch sa tu konali demonštrácie a protesty, ktoré prilákali rádovo pár tisíc ľudí a žiadali ďalšie ústupky, nezávislosť alebo pričlenenie k Ruskej federácii. Objavili sa tiež návrhy vyhlásiť za úradný jazyk polostrova ruštinu namiesto ukrajinčiny. Pokiaľ ide o Donbas, už aktéri spomínaných baníckych štrajkov okolo roku 1989 sa stavali skôr skepticky k nacionalizmu svojich kolegov z Ľvovskej oblasti; namiesto toho kládli dôraz najmä na sociálne a ekonomické požiadavky.19 V roku 1994 sa v Doneckej a Luhanskej oblasti konalo nezáväzné „referendum“, v ktorom išlo o federalizáciu Ukrajiny, postavenie ruského jazyka či integráciu so Spoločenstvom nezávislých štátov. O desať rokov neskôr si luhanské zastupiteľstvo odhlasovalo konanie referenda o vytvorení „Juhovýchodnej autonómnej ukrajinskej republiky“. V Donecku sa tiež konala 70-tisícová demonštrácia, ktorá odmietla Oranžovú revolúciu ako puč. V prípade jej zavŕšenia žiadala vytvoriť z Donbasu samostatnú republiku vnútri Ukrajiny, na spôsob Krymu. Tieto snahy však nenachádzali širšiu odozvu a nikdy z nich nevzniklo masové hnutie.
Tak ako mnohé iné útvary, ktoré vznikli na troskách východného bloku, aj Ukrajina hľadala národnú identitu, ktorá by mohla byť základom procesu budovania nového národného štátu. A podobne ako v iných krajinách, aj tu sa zdroje takej identity našli v histórii antikomunistických, konzervatívnych alebo krajne pravicových hnutí. Na Slovensku sa pohrobkovia ľudákov, posilnení návratom emigrantov, pustili po novembri 1989 do rehabilitácie klerikálneho fašizmu a jeho ideových predchodcov. Chorvátska pravica začala pracovať na očistení pamiatky ustašovcov. Ukrajinskí nacionalisti sa obrátili k protisovietskym hnutiam a ich ozbrojeným zložkám, ktorých príslušníci za druhej svetovej vojny istý čas spolupracovali s nacistickým Nemeckom a v role ochotných pomocníkov sa podieľali aj na holokauste.20 Prvé pamätníky a ulice pomenované podľa členov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) sa začali objavovať už v deväťdesiatych rokoch, spolu s revizionistickou „historickou“ literatúrou, ktorá relativizovala úlohu OUN a UPA pri ľvovských pogromoch v roku 1941 alebo etnických čistkách vo Volyni v roku 1943. Na okraji politického spektra tiež vznikli organizácie, ktoré sa vyznačovali personálnou kontinuitou s OUN a UPA.21
Konkurenčný boj kapitalistických frakcií, ktorý sme už opísali, sa odohrával aj na teréne národnostnej otázky. Politické projekty skupín z Donbasu, ktoré boli surovinovo či inak zviazané s Ruskom, spravidla podporovali hospodárske zbližovanie s východným susedom, stavali sa skepticky k členstvu v NATO a presadzovali práva ruskej menšiny či ruskojazyčného obyvateľstva. Naopak, protistrana podporovaná klanmi so základňou mimo Donbasu a Krymu, preferovala integráciu do „euroatlantických štruktúr“ a zdôrazňovala ukrajinskú národnú identitu. Po zvolení Juščenka za prezidenta (2005) tiež začalo pribúdať pamätníkov či ulíc pripomínajúcich medzivojnové nacionalistické hnutia. Práve počas jeho mandátu vyhlásili Romana Šuchevyča (2007) a Stepana Banderu (2010) za národných hrdinov Ukrajiny.
Klanové politické strany využívali národnostnú otázku, aby mobilizovali podporu v regiónoch, o ktoré sa opierali. Pritom zapájali aj radikálnejšie strany, ktoré však vždy hrali druhé husle. Juščenkov „Blok Naša Ukrajina – Ľudová sebaobrana“ v parlamentných voľbách roku 2002 zahŕňal aj spomínaný Kongres ukrajinských nacionalistov. V lokálnych voľbách na Kryme (2006) zase kandidovala koalícia „Za Janukovyča!“ zložená z dominantnej Strany regiónov a Ruského bloku, ktorý sa usiloval o vytvorenie jedného, spoločného štátu východných Slovanov.22 Otvorený separatizmus ani extrémne varianty ukrajinského nacionalizmu však neboli súčasťou politického stredného prúdu, o čom svedčia slabé výsledky spomínaných strán, keď kandidovali samostatne. Juščenko pri nástupe do funkcie zdôrazňoval jednotu Ukrajiny bez ohľadu na rôznosť jazykov, vierovyznania či politických názorov, ako aj rešpekt a vľúdnosť k susedom na Západe i na Východe. Jeho nasledovník z opačného tábora pred voľbami takisto hovoril o potrebe „zjednotiť Ukrajinu“ a urobiť z nej spoľahlivého partnera pre EÚ, no zároveň zachovať neutralitu a udržiavať dobré vzťahy s Ruskom. Ani jedna zo skupín sa v praktickej politike neuchyľovala ku krajnostiam, pretože v zápase, ktorého cieľom bolo získať kontrolu nad štátnym aparátom v prospech toho alebo iného klanu, bola dôležitá podpora naprieč regiónmi. Prezidentské voľby roku 2004 sa skončili percentuálnym pomerom hlasov 52 : 44, v tých ďalších rozhodovali necelé štyri percentuálne body.23
Politické nadbiehanie ruskej menšine a oživovanie nostalgie za sovietskymi časmi, v ktorých dominoval ruský jazyk a kultúra, alebo, naopak, zdôrazňovanie ukrajinskej národnej identity a ústupky rehabilitácii banderovského „integrálneho nacionalizmu“, by boli zbytočné, ak by sa nemohli oprieť o nejaký objektívny základ. Tým bol nerovnomerný vývoj regiónov a ich rozdielne národnostné a jazykové zloženie, ako aj skúsenosti Ukrajiny s koloniálnym postavením v Ruskej ríši a rusifikáciou v časoch ZSSR. Priemyselný východ krajiny – vrátane Donbasu – bol historicky motorom modernizácie. V dôsledku rôznych okolností, štátnych politík aj spontánneho ekonomického rozvoja tvoria nemalú časť miestnej populácie ľudia s ruskou národnosťou.24 Životná úroveň a mzdy pracujúcich tu boli tradične vyššie než na agrárnom západe, kde prevažovali etnickí Ukrajinci.25 Transformácia ukrajinskej ekonomiky bola živnou pôdou pre vznik napätí súvisiacich s údajným alebo skutočným zanedbávaním jednotlivých odvetví a regiónov. Politická nezávislosť, ktorú Ukrajina získala, sa zase pre mnohých spájala s koncom rusifikácie a vyviazaním sa z „ruského sveta“. Regionálne klany využívali tieto sentimenty na mobilizáciu verejnosti.
Pri uvažovaní o národnostnej otázke je ľahké skĺznuť k chápaniu kategórií, ktoré sa pritom používajú, ako nemenných a jednoznačne odlíšiteľných. Národnosť, jazyk, geografický pôvod, trieda a politické preferencie sa však na Ukrajine rôzne prekrývajú. Ruskojazyčnosť, ruská národnosť ani rodisko na východ od Dnepra nie sú zárukou postojov, ktoré sa v ukrajinských médiách označujú ako „proruské“, a ktoré samy môžu siahať od výhrad voči vývoju v krajine po roku 2013 cez sympatie k decentralizácii Ukrajiny až po separatizmus alebo túžbu po pričlenení k Ruskej federácii. Ukrajinská národnosť či fakt, že človek pochádza z Haliče, zase automaticky neznamenajú „nacionalistické zameranie“, či už ide o vágne presvedčenie o existencii špecifického národného záujmu Ukrajiny alebo otvorene ultrapravicové postoje. Existujú však štatistické trendy, ktoré sa dajú odvodiť z prieskumov. Na západe krajiny je ukrajinská identita zakorenená hlbšie a siaha naprieč vzdelanostnými skupinami aj triedami. Inde je – spolu s podporou nacionalistickej politiky – skôr záležitosťou vzdelanejších a bohatších častí populácie, u ktorých sa, paradoxne, kombinuje s proeurópskymi a prozápadnými postojmi. Nacionalizmus tu nie je záležitosťou „ľudových vrstiev“ a má skôr elitársky charakter. Vojna po roku 2014, v ktorej na obidvoch stranách stáli (aj) ruskojazyční vojaci, ako aj súčasná eskalácia, zrejme ešte väčšmi destabilizovali akékoľvek priamočiare korelácie medzi národnosťou či jazykom a politickými postojmi.26
Je v záujme triedy pracujúcich, aby sa národnostná otázka vyriešila pokojnou a čo najdemokratickejšou cestou – tak, aby národnostné či jazykové menšiny mali čo najširšiu slobodu, a aby sa čo najviac otupilo ostrie konfliktov. Počínanie ukrajinských vlád, pokiaľ ide napríklad o jazykové zákony, si z tohto hľadiska zaslúži kritiku.27 Národnostné spory na Ukrajine však samy osebe nemali explozívny potenciál, nevyvolali vznik masových hnutí, a bez zásahu zvonka by sotva viedli k vojne.
Od Euromajdanu…
V období po globálnej ekonomickej kríze sa vo svete začal „posun doprava“: vzostup krajne pravicových, nacionalistických a konzervatívnych síl a vychýlenie celého politického spektra smerom k tradicionalizmu, autoritárstvu a obskurantizmu. Niekde mal podobu posilnenia existujúcich organizácií, inde zahŕňal preskupenie či transformáciu pôvodne fašistických skupín do „aktraktívnejšej“ podoby. Tieto pohyby neobišli ani Rusko a Ukrajinu, ale tak ako všade, aj tu nadobudli špecifické formy. Pokiaľ ide o Rusko, pôvodne celkom úspešné pokusy fašistov a nacionalistov o nezávislé organizovanie narazili v roku 2012 na tvrdú represiu. Putinovský režim však zároveň integroval viaceré prvky ich rétoriky. Už v roku 2009 sa strana Jednotné Rusko prihlásila k „ruskému konzervativizmu“ ako svojej oficiálnej ideológii; o čosi neskôr sa z konzervatívneho presvedčenia vyznal aj V. V. Putin. Po represiách roku 2012, ktoré boli namierené proti politickej opozícii aj občianskej spoločnosti, sa zintenzívnil štátny útlak gejov a lesieb, xenofóbne nálady v populácii dosiahli vrchol a posilnila sa pozícia pravoslávia v spoločnosti.28 Anexia Krymu a začiatok vojny na Donbase v roku 2014 zase boli jasným signálom, že Rusko sa na medzinárodnú scénu hodlá vrátiť ako imperiálny aktér, čo potvrdilo aj intervenciami v Sýrii a Mali.
Na Ukrajine v období po kríze zaznamenalo úspech krajne pravicové Všeukrajinské združenie „Sloboda“ (Svoboda), ktoré vzišlo z otvorene fašistickej Sociálno-nacionálnej strany (1995). Po tom, čo trochu zmiernilo rétoriku, sa mu v roku 2009 podarilo získať pozície v miestnych voľbách, najmä v západných regiónoch. Jeho podpora ďalej rástla a v parlamentných voľbách, ktoré sa konali o tri roky, zaň hlasovalo vyše 10 % elektorátu. Svoboda mala istý čas aj svoje polovojenské krídlo, organizáciu Patriot Ukrajiny, ktorá sa od nej odlúčila v roku 2007. Podobne ako v iných stredo- a východoeurópskych krajinách, krajná pravica na Ukrajine od deväťdesiatych rokov predstavovala najmä pouličnú silu, ktorá napádala „alternatívnu mládež“, ľudí inej farby pleti či ľavicových aktivistov. Miestami tiež zrastala s organizovaným zločinom či bezpečnostným aparátom. A tak ako v iných krajinách, aj tu obdobie po kríze prinieslo prelom v podobe parlamentného úspechu. Pre ďalší vývoj bol však rozhodujúcim momentom Euromajdan a udalosti po ňom.
Bezprostredným podnetom na demonštrácie na Námestí nezávislosti bolo Janukovyčovo váhanie pri podpise asociačnej dohody. Protesty sa začali 21. novembra 2013 a spočiatku pritiahli pár tisíc študujúcich, aktivistov mimovládnych organizácií a voličov opozície, ktorí žiadali demisiu vlády. Počet účastníkov postupne rástol a demonštrácia sa zmenila na permanentnú okupáciu námestia ako počas Oranžovej revolúcie. Podobné akcie postupne vznikali v ďalších mestách. Informácia, že zástupcovia Ukrajiny na samite vo Vilniuse nepodpísali prístupovú dohodu, ale najmä prvé pokusy polície rozprášiť demonštrujúci dav, vyvolali nepokoje a pritiahli státisíce ľudí.
Okupácia v centre Kyjeva pokračovala, rozšírila sa aj na blízke úradné budovy a odolávala útokom polície. Tie však ukázali, že taktika nenásilného protestu v uliciach nie je udržateľná a nepovedie k splneniu požiadaviek. Zhruba v polovici januára 2014 sa začali organizovať skupiny ozbrojených demonštrantov, ktoré mali chrániť ostatných pred policajným násilím. Najlepšie zorganizovaní a pripravení na túto úlohu boli militanti krajne pravicových organizácií – Svobody a najmä Pravého sektora, ktorý vznikol na Majdane ako koalícia viacerých ultrapravicových skupín (vrátane Patriota Ukrajiny). V tomto období už v rámci protestov vystupovali ako efektívna, hlučná a rozpoznateľná kolektívna sila, napriek tomu, že tvorili len malú časť celkového počtu protestujúcich. Ďalším zdrojom demonštrantov, ktorí sa nebáli konfrontácie s políciou a platenými násilníkmi, boli futbaloví chuligáni, ktorých báza sa sčasti prekrývala s krajne pravicovou scénou. Týmto skupinám sa podarilo v podstate monopolizovať násilnú taktiku. Svojou odvahou – ktorá ich stála desiatky obetí na životoch a stovky zranených – si získali nielen nových prívržencov, ale aj rešpekt pokojných demonštrujúcich.
Čím masovejšie boli protestné akcie, tým menšie zastúpenie tu mali pôvodní účastníci z radov študentstva a aktivistov. Podľa prieskumov bol priemerným účastníkom Euromajdanu zamestnaný muž v strednom veku, s vyšším vzdelaním a zo „strednej triedy“, ktorý sa viac zaujímal o vnútropolitické problémy (vláda oligarchov, korupcia, represie, neschopnosť vlády reagovať na potreby ľudí) než o integráciu do EÚ. Na Majdane sa síce objavovali aj sociálne a ekonomické požiadavky, no hrali podstatne menšiu úlohu než hlavné heslá opozície, teda predčasné voľby a zmena ústavy. Pokusy ľavicových a feministických skupín intervenovať boli neúspešné.29 Narazili na hegemóniu opozičných strán (Tymošenkovej „Baťkivščyny“, t. j. Otčiny, Kličkovho projektu UDAR), ktoré od začiatku určovali priority, ale aj na násilie zo strany krajnej pravice, ktoré neboli pripravené oplácať rovnakou mincou. Masové hnutie, ktoré sa vyznačovalo veľkou mierou sebaorganizácie a svojpomoci, zostalo uväznené v scenári „pouličné protesty – splnenie požiadaviek – výmena vlády“. Preto nehľadalo iné spôsoby eskalácie než bol ten, ktorý mu vnútila polícia, teda násilie. Euromajdan nesprevádzali žiadne štrajky, okrem číro symbolických. Eskalácia však splnila účel a koncom februára vystrašila vládu natoľko, že ušla.
Bezprostredným výsledkom protestov bola nová vláda. Počas krátkeho obdobia od februára do novembra 2014 vládla koalícia Baťkivščyny, UDARu a Svobody, ktorá získala posty podpredsedu vlády, ministra pôdohospodárstva, ministra životného prostredia a na necelý mesiac aj ministra obrany. Víťazmi predčasných volieb v októbri 2014 sa však stali Ľudový front a Blok Petra Porošenka, ktoré si rozdelili vyše 40 % hlasov. Opozičný blok, nasledovník Janukovyčovej Strany regiónov, skončil s vyše deviatimi percentami, zrejme aj vďaka veľmi nízkej volebnej účasti na juhovýchode. Svoboda získala len necelých päť percent (šesť mandátov v 450-člennom parlamente) a Pravý sektor, ktorý sa medzičasom transformoval na politickú stranu, menej ako dve percentá (jediný mandát). Výsledok z roku 2012 sa krajnej pravici teda nepodarilo zopakovať. Ak by sme jej úspech merali formálnym politickým vplyvom, javí sa to tak, že nacionalistickí militanti na Euromajdane poslúžili iba ako baranidlo pre „štandardné“ oligarchické politické strany, a potom rýchlo stratili priazeň verejnosti.
Pozície niektorých oligarchov sa po Euromajdane oslabili (Achmetov), iné zostali nedotknuté (Viktor Pinčuk, spomínaný zať niekdajšieho prezidenta Kučmu).30 Zároveň sa do popredia dostali nové tváre, ako sú „čokoládový kráľ“ Petro Porošenko či Ihor Kolomojskij, neskorší podporovateľ Volodymyra Zelenského. Ak teda cieľom hnutia bolo zbaviť sa nadvlády oligarchov, ťažko ho označiť za úspešné. Vzhľadom na to, že v ňom celý čas dominovali etablované politické sily, ktoré od začiatku videli cieľ protestov vo výmene garnitúr, bol iný výsledok nepravdepodobný.
Označiť Euromajdan za puč však nie je presné. Išlo skôr o ďalšie z radu hnutí, ktoré sa po poslednej kríze stali typickými. Sú to hnutia so širokou základňou, ktorá predstavuje prierez takmer celou spoločnosťou. Z hľadiska sociálnej skladby sa nedajú označiť za proletárske – ale ani za čisto stredostavovské, maloburžoázne či študentské. Sú v pravom zmysle slova „občianske“ a takto sa vidia aj ich účastníci a účastníčky. Mobilizácie tohto druhu niekedy vypĺňajú spoločenské vákuum, ktoré vzniklo neprítomnosťou nezávislého hnutia pracujúcich – či už pre represiu, minulé porážky alebo neschopnosť triednych zápasov prekročiť hranice medzi pracoviskami či sektormi a prerásť do širšieho hnutia. Angažovanosť ľudí v tomto type protestov je však autentická, a nie je jednoducho výsledkom manipulácie alebo akýchsi „hier mocných“, ako si to predstavujú ľavicoví prívrženci teórií sprisahania. Keď vládne demoralizácia a pocit, že „nič sa nedá zmeniť“, tieto hnutia poskytujú prinajmenšom nádej, že čosi sa predsa len môže podariť – a tiež možnosť robiť niečo praktické, stať sa súčasťou kultúry solidarity a kolektívneho odporu. Na druhej strane, práve pre svoju heterogénnosť a „občianskosť“, ktorá sa prejavuje v abstraktných sloganoch (za „dôstojnosť“, „zmenu“, „slušnosť“, proti „korupcii“ atď.), sú ľahko kooptované etablovanými, buržoáznymi politickými silami, čo rýchlo vedie k dezilúzii. Tieto hnutia sú prítomné prevažne v uliciach, s veľmi malým alebo žiadnym presahom na pracoviská. Ich taktikou je okupácia mestského priestoru, blokáda. Takéto styčné body spájajú Euromajdan s veľmi rôznorodou vzorkou, ktorá zahŕňa Occupy Wall Street, „Arabskú jar“ či hongkonské hnutie v rokoch 2019 – 2020.
Euromajdanom možno datovať nielen rast vplyvu krajnej pravice v ukrajinskej spoločnosti, ale aj vznik zvláštnej koalície medzi ňou a liberálno-nacionalistickou pravicou, ktorá okrem politických strán zahŕňa aj rôzne občianske iniciatívy, mimovládne organizácie a široké vrstvy ukrajinskej inteligencie. Základom tohto spojenectva je určitý projekt národného štátu a identity, ktorý sa dištancuje od sovietskej minulosti, vrátane tých prvkov, ktoré mali skôr lokálny pôvod. V Rusku vidí prosto zdroj útlaku, zaostalosti a ohrozenia, pričom dejiny ukrajinského národa chápe ako sériu pokusov vymaniť sa spod jeho vplyvu. Za jeden z hlavných znakov národnej identity, ale aj prostriedok sebazáchovy, považuje movu, ukrajinský jazyk, ktorý treba chrániť. Nedostatočná lojálnosť voči niektorému z prvkov tohto projektu sa považuje za podozrivú. Naopak, jednoznačné prihlásenie sa k nemu predstavuje spôsob, ako sa očistiť a neutralizovať iné svoje „nedostatky“, či je to etnický pôvod alebo sexuálna orientácia.
Pravda, od začiatku existovali rozdiely v názore na ďalšie perspektívy rozvoja tohto projektu. Zatiaľ čo ultrapravica sa k európskej integrácii stavia skepticky alebo celkom odmietavo, pre liberálnych nacionalistov ide o jedinú možnú cestu. Ani zásluhy krajnej pravice na páde Janukovyča, ani jej vernosť národnému projektu sa však nedajú vierohodne spochybniť. Občiansky nacionalizmus hlavného prúdu sa preto naučil tolerovať svojho extrémneho príbuzného, prehliadať jeho excesy a podceňovať jeho nebezpečenstvo.31
Samozrejme, spomínaný projekt ani požiadavky Euromajdanu nemali univerzálnu podporu. V prieskume z marca 2014 tretina opýtaných označila udalosti na Námestí nezávislosti a ďalší politický vývoj buď za puč, alebo za konflikt vnútri ukrajinskej elity. Také hodnotenie bolo najčastejšie na východe krajiny. Asi 40 % ukrajinskej populácie očakávalo od zmien čiastočné alebo výrazné zlepšenie, a takmer rovnaká časť čiastočné alebo výrazné zhoršenie. Už v novembri 2013 sa konali demonštrácie známe ako „Antimajdan“. Spočiatku išlo o zhora organizované protesty na podporu Strany regiónov, ktorá v prenajatých autobusoch zvážala účastníkov – často zamestnancov verejného sektora – z regiónov. Takzvaná Komunistická strana Ukrajiny32 v spolupráci s Ruským blokom organizovala menšie podujatia proti podpisu asociačnej dohody (okrem iného s argumentom, že by znamenal legalizáciu manželstiev ľudí rovnakého pohlavia) a za vstup do colnej únie s Ruskom.
Na Donbase rétorika Antimajdanu rezonovala najmä v súvislosti s budúcnosťou miestneho priemyslu, osobitne uhoľných baní, ktoré by mohla ohroziť európska konkurencia či environmentálne normy. Podobne dôležitá bola predstava, že Donbas svojou produktivitou už desaťročia živí zvyšok krajiny, a preto by v nej mal mať výraznejšie slovo – a rozhodne by sa nemal nechať postrkovať Kyjevom.33 Aj ruský model kapitalizmu, s relatívne vyššími príjmami a dôchodkami financovanými z ropnej a plynovej renty, sa po dvadsiatich rokoch neúspešných pokusov o rozvoj Ukrajiny mohol javiť ako atraktívny. Zrejme dôležitejšiu úlohu než absolútna úroveň životného štandardu pritom hrala skúsenosť s relatívnym prepadom. Zatiaľ čo v roku 1995 boli priemerné mzdy v Doneckej a Luhanskej oblasti na úrovni 133 %, resp. 112 % priemernej mzdy v celej krajine, do roku 2013 sa ich pozícia zhoršila na 114 %, resp. 102 % priemeru.34 V období pádu režimu vo februári 2014 sa Antimajdan zradikalizoval a stal sa konfrontačnejším, najmä na juhovýchode a východe. Vznikli sebaobranné skupiny, ktoré mali „udržiavať verejný poriadok“, no zároveň napádali protesty opačného tábora.35 Na akciách odporcov Euromajdanu sa objavovala aj sociálna rétorika, namierená napríklad proti oligarchickej kontinuite nového režimu, no postupne prevážilo volanie po federalizácii Ukrajiny a niekde aj separatistické požiadavky. Antimajdan sa rýchlo menil na „Ruskú jar“.
…K Vojne
Polostrov Krym má strategický význam, pretože tu sídli veliteľstvo čiernomorskej flotily a dôležitý nezamŕzajúci prístav. Podľa pôvodných zmlúv sa prenájom polostrova Rusku mal skončiť v roku 2017, no Janukovyč v roku 2010 podpísal predĺženie prenájmu o ďalších dvadsaťpäť rokov výmenou za výhodnejšie ceny plynu. O silách v novej vláde bolo známe, že s predĺžením nesúhlasili. Po úteku Janukovyča preto udalosti na Kryme mali rýchly spád. Už 27. februára sa tu objavili neoznačené ruské vojská, ktoré obsadili dôležité budovy a dozreli na voľbu nového krymského premiéra.36 Parlament zároveň schválil konanie referenda o nezávislosti. Uskutočnilo sa o niekoľko týždňov pod dohľadom pozorovateľov z európskych krajne pravicových strán. V podobe nezávislého štátu však Krym existoval len pár dní; už 21. marca sa Republika Krym a federálne mesto Sevastopol stali súčasťou Ruskej federácie. Referendum bolo zmanipulované, no neskorší nezávislý prieskum naznačuje, že väčšina zostávajúceho obyvateľstva Krymu akceptovala anexiu a preferovala ju pred alternatívou, teda zachovaním pôvodného stavu. Tieto výsledky treba vidieť aj vo svetle nestability a vojenskej eskalácie, ktorá sa začala na jar 2014. Ešte vo februári sa v inom prieskume vyslovilo za pričlenenie k Rusku len 41 % Krymčanov a Krymčaniek, v roku 2013 ich bolo iba necelých 36 %.
Na východe a juhovýchode Ukrajiny sa po páde Janukovyčovej vlády rozpadli regionálne siete, ktoré spájali štátne štruktúry s biznisom.37 V zmenenej situácii si lokálne elity nemohli byť isté svojou pozíciou. Niektoré časti prebehli na stranu novej vlády, s ktorou si dokázali vyjednať prijateľné podmienky spolupráce – a následne pomohli spacifikovať separatistické snahy vo svojom regióne alebo aspoň odkloniť ich k umiernenému federalizmu. Napríklad pokusy rozdúchať národnostný konflikt v Odese a Charkove boli neúspešné.38 V Doneckej a Luhanskej oblasti sa však udalosti vyvinuli inak. Časť miestnych kapitalistov a aparátčikov stavila na separatistickú kartu.39 V marci 2014 sa v obidvoch oblastiach konali niekoľkotisícové demonštrácie, ktoré sa usilovali obsadiť úradné budovy. Počas ďalšieho mesiaca sa konflikt postupne militarizoval. V Luhansku vyše tisícka demonštrujúcich obsadila budovu tajnej služby a vykradla zbrojnicu. Do Slovianska prišla z Krymu skupina ozbrojencov, ktorú viedol ruský veterán vojen na Balkáne a v Čečensku, a ktorá zohrala kľúčovú úlohu v prvých bitkách s ozbrojenými silami Ukrajiny. Dôležitým zdrojom financovania aktivít týchto skupín bol ruský investičný bankár Konstantin Malofejev.
Fungujúci kapitalistický štát by sotva dovolil, aby akási „domobrana“ alebo samozvané štátne útvary vyhlásené hŕstkou ľudí v obsadenej budove krajského úradu spochybňovali jeho monopol na násilie. Pozícia novej kyjevskej vlády však bola vratká: neistota, ktorá zavládla po páde Janukovyča, sa šírila celým štátnym aparátom, vrátane armády a polície. „Antiteroristická operácia“ (ATO) namierená proti separatistom sa síce začala už v apríli, no počas prvých týždňov nemala výraznejšie výsledky a vojaci sa v niekoľkých prípadoch jednoducho vzdali. K opatrnosti štátu zrejme prispeli aj obavy z intervencie ruskej armády, ktorá na hraniciach zhromaždila asi štyridsaťtisíc mužov. Časové okno, ktoré takto vzniklo, bolo dosť veľké na to, aby samozvané orgány v obidvoch oblastiach stihli pripraviť zmanipulované „referendá“ o vyhlásení samostatnosti, ktoré sa konali 11. mája 2014. Medzičasom sa ozbrojené sily „Doneckej ľudovej republiky“ (DĽR) a „Luhanskej ľudovej republiky“ (LĽR) posilňovali o ďalšie jednotky spoza ruskej hranice, zložené z veteránov či členov rôznych fašistických a nacionalistických skupín. Bolo to nevyhnutné, pretože – ako sa na tlačovej konferencii v máji 2014 posťažoval ruský veliteľ Girkin/Strelkov – domácich dobrovoľníkov bolo jednoducho primálo.
V rovnakom období sa na ukrajinskej strane začali formovať polovojenské dobrovoľnícke útvary. Niektoré vzišli z prostredia sebaobrany Euromajdanu (prápor Ajdar), militantov ultrapravicovej strany Svoboda (prápor Sič), fašistickej organizácie Patriot Ukrajiny (prápor Azov), novovzniknutej strany Pravý sektor (Ukrajinský dobrovoľnícky zbor „Pravý sektor“), no iné nemali priame prepojenia na politické organizácie, prípadne regrutovali futbalových chuligánov či zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb vlastnených oligarchami. Množstvo dobrovoľníckych jednotiek tiež vzniklo v podobe „Práporov teritoriálnej obrany“, systému oddielov na územnom princípe, ktoré sú zložené z rezervistov ozbrojených síl.40 Krátko po páde Janukovyča bola obnovená aj tzv. Národná garda, teda militarizovaná polícia pod ministerstvom vnútra. Po niekoľkých mesiacoch sem zaradili prápor Donbas a tiež Azov, ktorý sa zväčšil a zmenil na pluk. Ďalšie dobrovoľnícke jednotky (napr. Sič) sa podobným spôsobom integrovali pod ministerstvo vnútra ako špeciálne policajné oddiely („Hliadková policajná služba osobitného určenia“). Ajdar sa neskôr, v roku 2015, zmenil na regulárny prápor pozemných síl armády.41 Spočiatku však financovanie týchto útvarov pochádzalo najmä od oligarchov a z verejných zbierok. Fakt, že ukrajinský štát pri vedení vojny ochotne prijal pomoc dobrovoľníkov financovaných zo súkromných zdrojov, je ďalšou ilustráciou jeho počiatočnej slabosti.
Zamrznutý Konflikt
Konflikt s „republikami“ v máji 2014 prerástol do konvenčnej vojny s tankami, delostrelectvom a letectvom. Po úvodných ťažkostiach sa v letných mesiacoch ukrajinským silám – vrátane dobrovoľníckych útvarov – podarili viaceré úspechy, hoci DĽR a LĽR pomáhali ruskí či čečenskí bojovníci. V auguste 2014 nechýbalo veľa a ukrajinská armáda by rozdelila obidve republiky a obkľúčila ich. Koncom mesiaca však Ruská federácia vyslala na Donbas tisíce vojakov a značné množstvá techniky, podporované delostreleckou a raketovou paľbou z ruského územia. V kľúčovej bitke o Ilovajsk utrpeli ukrajinské vojská ťažkú porážku, ktorá prispela k uzavretiu prvej Minskej dohody (september 2014). Obidve strany však prímerie od začiatku porušovali a „republiky“ zaznamenali ďalšie víťazstvá. Zhoršujúca sa situácia napokon viedla k podpisu druhej verzie dohody (február 2015). Intenzita konfliktu odvtedy klesala a vojna sa zmenila na zákopovú. Posledná veľká eskalácia pred inváziou v roku 2022 sa odohrala v roku 2017.
Osem rokov vojny zanechalo vyše 14-tisíc obetí42 a milióny ľudí vyhnalo z domovov. Časť ušla do Ruska, kým ostatní hľadali útočisko v bezpečných častiach Ukrajiny, prípadne na Západe. Ľudskoprávne organizácie zdokumentovali množstvo vojnových zločinov – na obidvoch stranách – vrátane mimosúdnych popráv, znásilnení, mučenia, únosov, nezákonného zadržiavania a používania zakázanej munície.43 Vojna spôsobila obrovské škody na infraštruktúre a životnom prostredí regiónu. Štúdia z roku 2020 odhadla náklady na obnovu Donbasu (samozrejme, pred súčasnou inváziou) na vyše 21 miliárd dolárov, teda asi 13 % vtedajšieho ukrajinského HDP.
Minské dohody dokázali konflikt zmraziť, ale nie ukončiť ho. Podľa scenára, s ktorým pôvodne súhlasili všetky strany,44 sa celé územie Doneckej a Luhanskej oblasti malo znova stať súčasťou Ukrajiny, no s väčšou mierou samosprávy. Krokom k nej mali byť miestne voľby v zmysle ukrajinskej legislatívy, na ktoré by dozerala OBSE. Ukrajinský štát odmietal, aby sa konali skôr, než sa z Donbasu stiahnu ruskí vojaci a technika. Dohody však nič také nepredpokladali – naopak, s obnovou ukrajinskej kontroly nad štátnymi hranicami sa malo začať až v deň po voľbách. Rusko zase trvalo na tom, aby Ukrajina o podrobnostiach rokovala priamo s predstaviteľmi samozvaných štátov, nad ktorými údajne nemalo žiadnu kontrolu. Niekoľkokrát tiež odmietlo podporiť rozšírenie mandátu OBSE, ktorá mala podľa dohôd monitorovať bezpečnostnú situáciu na hraniciach, a v roku 2019 začalo obyvateľom a obyvateľkám Donbasu vydávať ruské pasy. Zástupcovia DĽR a LĽR opakovane vyhlásili, že „republiky“ sa čoskoro pričlenia k Ruskej federácii – čo by však bolo nezlučiteľné s naplnením dohôd. Voľby, ktoré sa konali v rokoch 2015 a 2018, sa uskutočnili napriek protestom OBSE (i Ukrajiny) a v rozpore s dohodami.
Každý z aktérov mal čo stratiť, ak by sa dohody implementovali. Vedenie DĽR a LĽR si nemohlo byť isté svojou pozíciou po slobodných voľbách. Preto nechcelo riskovať, že by sa konali bez prítomnosti vojenskej sily z východu. Pre Rusko boli „republiky“ užitočné ako páka na Ukrajinu – najprv najmä vojenská, v budúcnosti azda politická. Dohody však neobsahovali jasnú záruku, že vplyv sa podarí udržať aj po ukončení konfliktu a rozpustení obidvoch štátikov. Pokiaľ ide o Ukrajinu, obyvateľstvo Donbasu predstavovalo hrozbu najmä pre politické strany, ktoré boli pri moci do roku 2019. Dalo sa predpokladať, že pri svojich politických rozhodnutiach nebude podporovať sily, ktoré niekoľko rokov riadili vojenské operácie v jeho regióne. Pričlenenie teritória „republík“ k Ukrajine alebo k Rusku by tiež pre každú z týchto krajín znamenalo značné náklady spojené s obnovou zničenej infraštruktúry.
Krajná Pravica Po Euromajdane
Hlavnými oponentmi realizácie Minských dohôd bola na Ukrajine ultrapravica. Keď v auguste 2015 parlament prijímal zákon o osobitnom postavení obidvoch oblastí (v zmysle jedného z ustanovení dohôd), vypukli násilné nepokoje, pri ktorých bojovník práporu Sič granátom zabil troch príslušníkov Národnej gardy a zranil vyše stovku ľudí. Fašistické a nacionalistické organizácie kategoricky odmietali kompromisy so separatistami a zdôrazňovali (fakticky správne), že Minské dohody boli nevýhodné, uzavreté pod tlakom hroziacej porážky.45 Politické strany hlavného prúdu tak museli brať ohľad aj na možné reakcie tejto časti domácej opozície v prípade, že vo vyjednávaní urobia priveľké ústupky.
Ide o dobrú ilustráciu vplyvu, ktorý sa krajnej pravici podarilo vybudovať po Euromajdane. Je pravda, že jej pozície v parlamente a samosprávach s každými voľbami slabli. To však málo vypovedá o jej vplyve v „občianskej spoločnosti“. Svoboda bola už pred rokom 2013 najaktívnejšou politickou stranou, pokiaľ išlo o protesty v uliciach. Bojové zásluhy na Námestí nezávislosti boli pre fašistov a nacionalistov skvelou reklamou, rovnako ako úloha a obete dobrovoľníckych práporov v ozbrojenom konflikte, ktorého kľúčové bitky sa stali súčasťou národnej ikonografie. Situáciu najlepšie využil Azov.46 Po jeho integrácii do síl Národnej gardy nahradili pôvodných veliteľov profesionálnymi vojakmi. Bývalé vedenie však postupne transformovalo pridruženú občiansku organizáciu Civilný zbor „Azov“ na politickú stranu Národný zbor. Hoci jej volebné výsledky nestoja za zmienku, počet jej členov sa odhaduje na desať- až pätnásťtisíc. Má vlastné kultúrne centrá, vydáva knihy vo svojom vydavateľstve a diskutuje o nich v literárnom klube, prostredníctvom dobročinných kampaní, športových podujatí a letného festivalu mobilizuje podporu verejnosti, v Junáckom zbore indoktrinuje a fyzicky pripravuje mládež, ale zaujíma sa aj o boje pracujúcich.47 „Občiansky“ je oveľa aktívnejšia než mnohé strany hlavného prúdu. Má tiež spriaznené polovojenské Národné družiny (neskôr premenované na „Centuriu“). Skrátka, pôvodne málo významnej ultrapravicovej organizácii Patriot Ukrajiny sa vďaka eskalácii násilia na Euromajdane a neskoršej militarizácii konfliktu podarilo dosiahnuť to, o čo sa krajná pravica v mnohých európskych krajinách snažila márne – vybudovať sociálne hnutie, ktoré na rôznych frontoch dokáže osloviť rôzne skupiny ľudí.48
Pluk Azov sa zaradením pod Ministerstvo vnútra formálne depolitizoval, no medzi ním a civilnou verziou Azovu stále existuje spolupráca a rôzne personálne prepojenia. „Fenomén Azov“ sa často nesprávne charakterizuje. Jeho ideológiou nie je neonacizmus, ale skôr moderný variant fašizmu, ktorý čerpá z domácej tradície integrálneho nacionalizmu.49 Podobne nie je celkom pravda, že by sa Ukrajina vďaka Azovu stala akýmsi svetovým centrom krajnej pravice. Hoci udržiava kontakty so spriaznenými organizáciami, najznámejšie fašizujúce sily v Európe sa v konflikte priklonili na stranu Ruska.50 To bol aj dôvod, prečo Svoboda v roku 2014 opustila Alianciu európskych národných hnutí, kde mala štatút pozorovateľa. Azov ani iné krajne pravicové sily tiež nemajú kontrolu nad ukrajinským štátom. Majú politické známosti, z ktorých dokázali ťažiť,51 no inak sa hlásia k opozícii a vládnuce strany považujú za svojich nepriateľov.
Podceňovať ukrajinskú krajne pravicovú scénu by však bolo chybou. Po roku 2013 sa jej podarilo získať početné bojové skúsenosti a prístup k zbraniam. Odvtedy sa sústredí na budovanie paralelných štruktúr, ktoré budú ešte lepšie pripravené využiť príležitosť toho druhu, aká prišla s Euromajdanom. Zároveň už dnes fašistickí a nacionalistickí militanti predstavujú reálne nebezpečenstvo pre ukrajinskú ľavicu, feministické hnutie, Rómov či gejov, lesby a transrodových ľudí.52
Protiľudové Republiky
Donbaskí kapitalisti po Euromajdane náhle stratili vplyv v štáte. Asociačná dohoda s EÚ ohrozovala ich ekonomické záujmy, viazané na výhodné obchodné podmienky s postsovietskym priestorom a nízke ceny plynu. Antimajdan sa im preto na jar 2014 mohol javiť ako vhodný nástroj na vytvorenie tlaku na Kyjev, ktorý by vyústil do nového kompromisu vnútri kapitalistickej triedy, do nového rozdelenia vplyvu. Jeho politické formy mohli byť rôzne, no krajnou možnosťou by bola federalizácia. Úplné osamostatnenie Doneckej a Luhanskej oblasti, prípadne ich pričlenenie k Ruskej federácii, nebolo v záujme tamojšej špičky kapitalistov. Obidve možnosti predstavovali väčšie nebezpečenstvo pre ich biznis než východisková situácia po Euromajdane. Vyhlásením nezávislosti by vznikli slabé štáty, pravdepodobne bez medzinárodného uznania, so žiadnym alebo komplikovaným prístupom na svetový trh a s roztrhanými väzbami na zvyšok Ukrajiny. Po pripojení k Rusku by zase oligarchovia mohli zabudnúť na politický vplyv. Aj keby sa pre nich našlo miesto v konsolidovanej putinovskej „vertikále“, byť jej súčasťou znamená vzdať sa nezávislosti. Ani z ekonomického hľadiska to nebola lákavá perspektíva, keďže ich podniky by na ruskom trhu boli vystavené oveľa intenzívnejšej konkurencii.
Stávka donbaskej elity, ktorú sme spomínali v jednej z predchádzajúcej častí, teda nevyšla. Namiesto toho, aby vznikol prijateľný kompromisu s kyjevskou mocou, sa Antimajdan vymkol spod kontroly a vďaka ruskej intervencii viedol k vzniku nových štátikov. Ich vedenie pozostávalo z málo známych ľudí. Išlo o druho- až treťoligových kapitalistov (majiteľ továrne na mydlo, bývalý riaditeľ mäsospracujúceho závodu, majiteľ biznisu s palivami a olejmi, obchodník s uhlím), rôznych poskokov (politický marketér s neonacistickou minulosťou, niekdajší manažér Achmetovho futbalového tímu, asistentka poslanca), profesionálnych podvodníkov a množstva príslušníkov bezpečnostného aparátu (ukrajinského či ruského). Pre pôvodných vládcov Donbasu, ako bol Achmetov, bola nová situácia pohromou.
Miestna ťažba a priemysel sa ocitli mimo dosahu svojich pánov a zároveň vo vážnych problémoch. Mnohé prevádzky poškodili boje, ďalšie stratili dodávateľov či odberateľov. Rovnako trpela infraštruktúra. „Republiky“ tiež v dôsledku emigrácie prišli o množstvo pracovnej sily a miestnych podnikateľov.53 Zostali odrezané od štátnych dotácií a investícií. Znížená produkcia zase znamenala prepad príjmov z daní a ciel. Výsledkom bol rozvrat niekdajšieho jadra donbaskej ekonomiky a neschopnosť štátikov obnoviť to, čo zničila vojna – nehovoriac o ďalšom rozvoji.
Režimy v DĽR a LĽR boli prakticky od začiatku vojensky, politicky aj ekonomicky podriadené Rusku a závislé od jeho asistencie. Tá sa však obmedzovala na mieru, ktorá bola nevyhnutná z hľadiska ruských záujmov. Za osem rokov existencie „republík“ sem neprišli nijaké významné kapitálové investície, ktoré by zmodernizovali priemyselnú základňu regiónu.54 Pomoc mala najmä podobu humanitárnych balíčkov, zásobovania obchodov ruskými potravinami, dodávok elektriny a plynu či poskytnutia možnosti obyvateľstvu vycestovať za prácou do Ruska. Peňažná výmena na okupovaných územiach síce prešla z hrivny na rubeľ, no bez skutočnej integrácie do svetového, ale aj ruského finančného systému. Väčšina bežných transakcií prebieha v hotovosti, bankomatov je málo a ich používanie je spojené s vysokými poplatkami.
V roku 2017 DĽR ohlásila znárodnenie 43 spoločností. Podobne postupovala LĽR. Išlo aj o reakciu na blokádu nákladnej dopravy zo strany Ukrajiny, ktorá sa začala v roku 2016 ako živelná akcia veteránov a nacionalistov s cieľom dosiahnuť prepustenie zajatcov. Neskôr sa zmenila na opatrenie ukrajinského štátu. Blokáda spôsobila, že zo západu sa na Donbas nedostávali suroviny a zároveň sa nedali vyviezť hotové produkty. Znárodnenie malo definitívne odrezať podniky od starých väzieb a naštartovať proces ich reorientácie.
Časť produktívnej ekonomiky DĽR a LĽR, ktorá mala väzby na odberateľov v ruských strategických odvetviach (napr. metalurgia pre zbrojný priemysel), sa po znárodnení dostala pod kontrolu spoločnosti Vneštorgservis (VTS, „Servis zahraničného obchodu“). Je zaregistrovaná v Južnom Osetsku a spojená s niekdajším Janukovyčovým pokladníkom Serhijom Kurčenkom, ktorého na Ukrajine stíhajú za miliardové podvody pri exporte plynu. VTS mal na okupovaných územiach špecifickú funkciu. Až do tohtoročnej invázie Rusko formálne neuznávalo existenciu obidvoch „republík“. Uznávalo však samostatnosť Južného Osetska, ktoré zase uznávalo DĽR aj LĽR. Spoločnosť tak vďaka svojmu sídlu mohla vystavovať platné dokumenty na export produkcie z okupovaných území do Ruska. Jej biznis model stál na troch pilieroch, ktorými boli politicky sprostredkované kontakty na odberateľov v Rusku, extrémne vykorisťovanie pracovnej sily a číro parazitický vzťah k zastaranej technickej základni Donbasu.
VTS údajne zabezpečoval odbyt aj pre ďalšiu významnú časť donbaského priemyslu – ťažbu uhlia. Podľa odhadov ukrajinského odborára Nikolaja Volynka však v roku 2020 fungovala len menej ako tretina zo sedemdesiatich baní, ktoré zostali na okupovaných územiach. Išlo najmä o ťažbu antracitu na výrobu koksu, ktorá je najziskovejšia a mala zaručený odbyt. Časť uhlia sa pod týmto krytím ilegálne predávala aj späť na Ukrajinu. Ďalšie bane boli zničené vojnou alebo ich produkcia nebola udržateľná bez dotácií (ktoré, samozrejme, ukrajinský štát odmietol ďalej poskytovať), a tak ich museli zatvoriť. Mnohé sú zaplavené, čo zhoršuje situáciu s pitnou vodou v studniach obyvateľov. Z baní sa vyplavujú jedovaté látky, hrozí ekologická katastrofa.55
Samozrejme, ekonomické ťažkosti mali bezprostredný účinok na životnú úroveň. Mzdy baníkov patria v „republikách“ k tým vyšším a koncom roka 2019 dosahovali asi šestnásť- až sedemnásťtisíc rubľov. V tom čase išlo v prepočte o 250 eur. Baníci na zvyšku Ukrajiny v rovnakom období zarábali asi pätnásťtisíc hrivien alebo zhruba 470 eur. V ostatných odvetviach v DĽR a LĽR je situácia s príjmami ešte horšia: priemerná mzda sa pohybuje okolo osem- až desaťtisíc rubľov (do 150 €), zárobok nad dvanásťtisíc rubľov sa považuje za veľmi slušný.56 V ťažbe a priemysle sú chronickým problémom odstávky výroby a nevyplácanie miezd, ktoré má na Donbase dlhú tradíciu. Alternatívnu kariéru pre fyzicky zdatných mužov, ktorá je spojená s pravidelným a spoľahlivým zárobkom, poskytuje – armáda.57
Od zmrazenia konfliktu obchody v „republikách“ netrpeli akútnym nedostatkom tovaru. Podľa obyvateľov sú väčším problémom ceny, ktoré sa podľa ich slov približujú tým v ruskom pohraničí. Údaje o počte migrujúcich z DĽR a LĽR, ktorí radšej hľadajú prácu v Rusku, nie sú známe, no mnohé ponuky práce na miestnych portáloch smerujú práve tam. Lákajú na podstatne vyššie zárobky, napríklad do Rostova na Done. Rozklad priemyslu, ale aj príchod pandémie, tiež vytvorili podmienky na rozvoj práce na diaľku, v zákazkovej ekonomike či v call centrách, ktoré obsluhujú klientelu v Rusku.58
Zhoršovanie situácie viedlo k viacerým protestom. Už v roku 2016 štrajkovali zamestnanci niekoľkých baní v Makejevke (DĽR) a žiadali vyššie mzdy. Boli označení za zradcov a sabotérov, vyšetrovali ich bezpečnostné orgány. Ďalšia, väčšia vlna nespokojnosti prišla v roku 2020. Na verejnosť sa dostal interný zoznam baní, ktoré sa budú zatvárať, načo prepukli protesty. Päťdesiat baníkov z bane Nykanor-Nova (Zorynsk, LĽR) začiatkom mája odmietlo vyfárať. Pod zemou zostali šesť dní, zatiaľ čo ich manželky demonštrovali na povrchu. Dôvodom protestu nebolo len planované ukončenie ťažby, ale najmä dlžné mzdy za uplynulých dvadsať mesiacov. Štrajkom dosiahli čiastočné splatenie dlhu, no plány vedenia sa nepodarilo zmeniť. Protest sa následne rozšíril na štyri ďalšie bane, kde sa tiež už niekoľko mesiacov pracovalo zadarmo. Než zareagovali silové zložky, pod zem sa stihla dostať len asi stovka baníkov z bane Komsomolskaja pri meste Antracyt (LĽR). Protestom dosiahli okamžité vyplatenie časti dlhu. Keď zamestnávateľ nedodržal ďalší platobný termín, rozhodli sa pokračovať v boji. Úrady však už boli pripravené: baníkom vypli elektrický prúd, na povrchu zablokovali mobilné siete a internet, celé mesto uzavreli, aby zabránili solidárnym akciám. O organizátorov štrajku a ich rodiny sa začalo zaujímať MGB (miestna obdoba KGB), ktoré zadržalo vyše dvadsať ľudí. V júni sa pred miestnym úradom konal protest asi dvoch stoviek kolegov a príbuzných, ktorí žiadali ich prepustenie, zaručenie beztrestnosti štrajkujúcim, ako aj doplatenie miezd za dva mesiace. Protest bol úspešný, no opäť iba sčasti.59
Fakt, že o štrajkujúcich baníkov sa zaujíma Ministerstvo štátnej bezpečnosti, dobre ilustruje politický charakter DĽR a LĽR. S opozíciou si tieto režimy prevažne poradili už na samom začiatku: stovky novinárov, proukrajinských aktivistiek a inak nepohodlných ľudí prešli v rokoch 2014 – 2016 nezákonným zadržiavaním v koncentračných táboroch a „podvaloch“ (pivniciach a suterénoch), kde boli vystavení mučeniu, predstieraným popravám či sexuálnemu násiliu. Odvtedy na okupovanom Donbase neexistujú nezávislé odbory ani iné organizácie pracujúcich, alebo sú okamžite prenasledované ako v prípade baníkov. Oficiálne odbory slúžia v duchu miestnych tradícií iba na rekreáciu a represiu.
Závislosť obidvoch štátikov voči Rusku sa prejavuje aj v politickej a vojenskej rovine. Ruská armáda po roku 2014 neintervenovala v prospech „republík“ ako pomocná sila, pôsobiaca popri separatistoch. Takzvané ľudové milície DĽR a LĽR sú v skutočnosti podriadené veleniu južného vojenského okruhu ozbrojených síl Ruskej federácie. Rady lokálnych veliteľov, ale aj predstaviteľov civilnej administratívy, zdecimovalo niekoľko čistiek, ktoré odstránili nepohodlných alebo príliš svojhlavých.60
Ak skutočný stalinizmus bol tragédiou, „republiky“ na východe Ukrajiny ho opakujú ako frašku: s terorom, propagandou, „ľudovými súdmi“, formálnymi „voľbami“, sociálnou kontrolou a otrockou prácou, ale bez horúčkovitej modernizácie, vzostupu životného štandardu a masovej mobilizácie. Chýbajúca perspektíva, osem rokov zákazu vychádzania v noci či komplikácie pri cestovaní (napríklad za vzdelaním, keďže diplomy z miestnych univerzít nik neuznáva) iritujú najmä mládež.61 Ukrajinskí vlogeri nedávno vyzvali 25-ročného zajatca z DĽR, aby porovnal Doneck, Charkov a Bratislavu, kde istý čas v roku 2020 pracoval.62 Jeho odpoveď na Slovensku vyvolá úsmev: „Doneck – šedivá bezvýchodiskovosť, Charkov – skvelé, proeurópske, krásne mesto, Bratislava… no, Európa!“ Vojak, ktorého násilne mobilizovali, by bol najradšej, ak by sa veci vrátili pred rok 2014. Na druhej strane, nezávislý prieskum z roku 2019 ukazuje, že postoje obyvateľstva DĽR a LĽR sa rôznia. Takmer tretina si želala autonómiu v rámci Ukrajiny a vyše 23 % chcelo pričlenenie k Ukrajine bez autonómie, no viac ako 18 % sa vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácii a vyše 27 % za autonómiu v jej rámci.
Spomínané boje baníkov a ďalších pracujúcich v roku 2020 nezostali bez odozvy. Vneštorgservis nedokázal splatiť obrovské dlhy na nevyplatených mzdách, a tak v júni minulého roka vedenie DĽR a LĽR ohlásilo, že na Donbas prichádza „nový investor“. Kontrolu nad časťou podnikov, ktoré mal v správe VTS, prevzala spoločnosť JuGMK („Južný bansko-metalurgický komplex“), ktorá patrí pomerne málo známemu biznismenovi Jevgenijovi Jurčenkovi. Má za sebou spoločnú podnikateľskú minulosť s Konstantinom Malofejevom, niekdajším podporovateľom Antimajdanu a „Ruskej jari“. Niektoré ďalšie fabriky ovládla firma Herkules, ktorá patrí Ihorovi Andrejevovi. Ide o doneckého podnikateľa v potravinárstve a metalurgii, ktorý ešte v roku 2012 figuroval na 148. mieste v zozname najbohatších Ukrajincov. Po vzniku „republík“ zarábal aj na vývoze železného šrotu z rozpadávajúcich sa závodov.
Noví kapitáni donbaského priemyslu majú bombastické plány, ktoré počítajú s výrazným zvýšením produkcie. Zatiaľ sa im podarilo najmä znížiť dlhy: ak možno veriť oficiálnym tlačovým správam, celková suma nevyplatených miezd v DĽR údajne klesla z necelých 2,5 miliardy na „len“ 1,9 miliardy rubľov (asi 29 miliónov eur). V Alčevskom metalurgickom závode (LĽR) vraj Jurčenko vyrovnal všetky dlhy voči zamestnancom. Zhruba v rovnakom čase prišla ďalšia novina: na základe dekrétu V. V. Putina sa miestne firmy budú môcť uchádzať o ruské štátne zákazky vo verejnom obstarávaní. Zároveň sa zrušili vývozné a dovozné kvóty na tovar z Donbasu. O tri mesiace sa začala invázia.
Kapitalistický Rozvoj V Podmienkach Vojny
Konflikt mal najmä v prvých rokoch zásadný vplyv na vývoj ukrajinskej ekonomiky a politiky. Prerušenie dodávateľských reťazcov, ničenie výrobných kapacít či ich strata v dôsledku okupácie, ako aj útek státisícov ľudí, spôsobili, že krajina nedokázala profitovať z asi šesťročnej konjunktúry, ktorá sa vo svete začala rok po Euromajdane. Ukrajina sa v rokoch 2014 – 2015 prepadla do hlbokej recesie, z ktorej sa počas ďalších štyroch rokov, teda do začiatku pandémie, celkom nevystrábila. Podiel kapitálových investícií na celkovej ekonomike klesol na historické minimá. Pokles hodnoty hrivny zatriasol domácim finančným sektorom a desiatky bánk skrachovali alebo prišli o licencie.63 Priemerná reálna mzda sa v dvoch rokoch horúcej vojny prepadla o dvadsatpäť percent a nevyplácanie miezd sa opäť stalo masovým javom. Podiel obyvateľstva s príjmom pod hranicou skutočného životného minima v rokoch 2014 a 2015 stúpol z necelých 17 % na viac ako polovicu populácie. Hoci v ďalších rokoch sa znižoval,64 dosiaľ sa nedostal na pôvodnú úroveň. Táto ekonomická a sociálna katastrofa je porovnateľná s osudmi Grécka po roku 2008. Jej špecifikom však je, že ju sprevádzala militarizácia.65
Z ruského úveru, ktorý stihol odsúhlasiť ešte Janukovyč, Ukrajina získala tri miliardy dolárov. Vzhľadom na vojnový konflikt ho však odmietla splácať. Namiesto toho sa opäť obrátila na MMF, ktorý už v apríli 2014 schválil nový úverový balík. Jeho objem postupne narástol na 17,5 miliardy dolárov. Už v júni 2014 tiež krajina podpísala asociačnú dohodu s EÚ, no trvalo takmer tri roky, kým ju ratifikovali všetky členské štáty. Pokiaľ ide o obchodné podmienky, zmluva síce odstránila väčšinu ciel, no zaviedla viacročné ochranné lehoty najmä na dovoz určitých druhov tovarov z Únie, napríklad automobilov a niektorých poľnohospodárskych produktov. Ukrajinský export do EÚ vďaka tomu medzi rokmi 2016 a 2021 vzrástol o 87 %. Dohoda tiež zjednodušila pohyb pracovnej sily: od júna 2017 môžu občania a občianky s biometrickým pasom vycestovať do členských krajín (na 90 dní) aj bez víz. Zhruba v tomto období začal rásť podiel ukrajinskej pracovnej sily na slovenskom trhu práce, kde rýchlo predbehla pracujúcich z ostatných krajín. Rozmach migrácie za prácou vidno aj na pomere remitencií k HDP.
Súčasťou programu MMF boli už známe podmienky: obmedzenie dotácií na energie pre domácnosti, privatizácia, rozpočtová zodpovednosť či posilnenie právneho štátu. Jedným z cieľov bolo zlepšiť podnikateľské prostredie a pritiahnuť zahraničné investície. Pokrok Ukrajiny v týchto oblastiach však bol veľmi nerovnomerný. Pokiaľ ide o privatizáciu, štát dokázal predať menšinové podiely v regionálnych energetických podnikoch a zrealizovať množstvo malých projektov. Privatizácia väčších podnikov však narážala na problémy. Odeský priprístavný závod bol najväčším producentom amoniaku a močoviny na výrobu hnojív v Sovietskom zväze. Ani na tretí pokus sa ho nepodarilo predať, pretože fabriku ťažia dlhy za plyn či spory o výsledku predchádzajúcich kôl privatizácie. Vybavenie fabriky medzičasom zastaráva a vyvolávacia cena klesá. Na privatizačnom portáli, ktorý bol spustený v roku 2020, v súčasnosti svieti dvadsaťpäť pripravovaných „veľkých“ projektov (vrátane odeského závodu), iba jeden úspešne ukončený a jeden aktívny. Medzi verejnosťou zostáva prevod štátnych podnikov do súkromných rúk nepopulárny, rovnako ako predaj poľnohospodárskej pôdy. Podľa prieskumu z konca roku 2021 iba 11 % ľudí považuje implementáciu odporúčaní západných inštitúcií za vhodnú cestu k zrýchleniu rozvoja Ukrajiny.66 Na druhej strane, privatizačné plány v posledných rokoch nevyvolali výraznejšie protesty ani štrajky.67
To nie je prípad iného frontu. Trojčlenná rodina s priemerným príjmom, ktorá žije v dvojizbovom kyjevskom byte, minula v roku 2013 asi 6 % svojho príjmu na poplatky za energie, no v roku 2020 to už bolo vyše 16 %. Rast cien nie je iba dôsledkom štátnej politiky, no súvisí s ňou, keďže súčasťou reforiem bola deregulácia trhu s plynom pre domácnosti či zrušenie „preferenčných taríf“ za elektrinu. Tieto kroky sa nezaobišli bez protestov. Odbory v roku 2016 zorganizovali v Kyjeve päťdesiattisícovú demonštráciu, ktorá bola zrejme najväčšia od Euromajdanu. Okrem zvýšenia minimálnej mzdy žiadala zastaviť rast cien energií. O dva roky sa zopakovala v skromnejšom vydaní a menšie protesty sa konali aj v regiónoch – naposledy minulý rok. Rastu nákladov na bývanie však nedokázali zabrániť.
Hoci ceny energií sa zvýšili, pracujúci v ťažbe uhlia to nepocítili na zvýšení svojich platov. Znižovanie deficitu v mene rozpočtovej zodpovednosti znamenalo aj krátenie dotácií pre banský sektor. Odohralo sa množstvo protestov proti nevyplácaniu miezd či plánovanému zatváraniu baní, s heslami ako „Hladný baník – hanba Ukrajiny“. Napríklad baníci z neokupovanej časti Luhanskej oblasti zostali pod zemou sedem dní, kým si vybojovali vyplatenie dlžných miezd za uplynulé mesiace až roky. Zlá situácia v sektore viedla aj k zúfalým činom. Predseda nezávislých baníckych odborov z baní v Doneckej oblasti sa v roku 2016 pokúsil upáliť v budove Ministerstva energetiky a zopakovalo sa niekoľko protestných hladoviek. Akcie sa pritom neobmedzovali iba na Donbas. Baníci zo západu Ukrajiny viackrát blokovali diaľnicu do Poľska a štrajkovali. V roku 2020 odmietli vyfárať ich kolegovia a kolegyne z Kryvého Rihu. V baniach, ktoré patria Achmetovovi a Kolomojskému, sa ťaží železná ruda pre miestny oceliarsky priemysel, ale aj pre U. S. Steel v Košiciach. Pracujúci žiadali zmenu systému odmeňovania či investície do vybavenia, ktoré je zastarané a spôsobilo niekoľko smrteľných úrazov.
Okrem baníkov ako typických predstaviteľov „starej“ robotníckej triedy, ktorá čelí dlhodobému úpadku svojho odvetvia,68 sa v posledných rokoch mobilizovali – hoci v menšej miere – aj iné sektory. Na železnici sa potýkali s novým, väčšmi „manažérskym“ prístupom zamestnávateľa a viackrát vyhlásili „taliansky štrajk“, teda spomaľovanie práce prísnym dodržiavaním všetkých bezpečnostných a iných pravidiel.69 Počas pandémie sa aktivizovali zdravotnícke odbory, najmä v súvislosti s nevyplácaním miezd a covidových príplatkov.70 Rôzne zápasy a pokusy o organizovanie pokračovali až do vojny. Napríklad učiteľky z dvadsiatich zakarpatských škôl na jeseň 2021 štrajkovali za vyplatenie dlžných miezd v hodnote vyše 600-tisíc eur. Zhruba v rovnakom čase sa začal čiastočný štrajk kyjevských kuriérov, ktorí pracujú pre Bolt a žiadajú stanovenie minimálneho denného zárobku.71
Dejiskom intenzívnych zápasov bol aj závod ArcelorMittalu v Kryvom Rihu. V roku 2018 sa pracujúci sťažovali na pomalý rast miezd a prenasledovanie odborárov. Viac ako 12-tisíc pracujúcich podpísalo petíciu, v ktorej žiadali dodržiavanie kolektívnej zmluvy, zvýšenie platov, bezpečnostnú previerku všetkých budov a odstúpenie manažérky ľudských zdrojov, známej svojím konfrontančným prístupom. Zamestnanci železničného oddelenia fabriky, ktoré sa stará o dopravu surovín a hotových výrobkov, tiež vstúpili do „talianskeho štrajku“, ktorý koordinovali so zamestnancami Ukrajinskej železnice. Tí v tom čase štrajkovali za vyššie mzdy, bezpečnejšie podmienky a obnovu zastaraného vozového parku. Keďže bez práce spomínaného oddelenia oceliareň nedokáže fungovať, štrajk rýchlo ochromil celý závod. Hrozili vážne škody na plynovode pre pokles tlaku, vedenie firmy sa štrajkujúcim vyhrážalo políciou a súdom. Zamestnanci však neustúpili a vybojovali si zvýšenie miezd o 25 %. Problematická manažérka časom odstúpila, no spory o dodržiavanie kolektívnej zmluvy pokračovali aj v roku 2021, tak ako boj za bezpečnejšie pracovisko.
Príchod ArcelorMittalu bol symbolom vzostupu ukrajinskej ekonomiky po roku 2000. Prozápadné vlády chceli po Euromajdane nadviazať na tento príbeh, no vojna výrazne znížila atraktívnosť Ukrajiny v očiach globálneho kapitálu. Pomer čistého prílevu priamych zahraničných investícií k HDP v roku 2015 prvýkrát v histórii klesol až pod nulu. Po stabilizácii konfliktu aktivita investorov síce ožila, no nedosiahla úroveň spred krízy. Projektov, ktoré vytvorili viac ako päťsto nových pracovných miest, bolo v rokoch 2014 – 2019 len zopár: išlo o spoločnosti Fujikura (výroba káblových zväzkov do áut), Jabil (plošné spoje, set-top boxy), Flex (plošné spoje, elektronika a spotrebiče na zákazku), Head (športové vybavenie), Leoni (káblové zväzky) a Sumitomo Electric (káblové zväzky). Až na dva prípady to tiež boli investori, ktorí na Ukrajine pôsobili už skôr. Podobne aj najväčšie kapitálové investície, ktoré presiahli sto miliónov dolárov, zrealizovali už známe firmy: okrem ArcelorMittalu to boli Bunge (obilniny, zrná, oleje) a Cargill (obilniny).
Prezident Volodymyr Zelenskyj tak aj v príhovore na začiatku roku 2020 mohol vyhlásiť, že Ukrajina sa ešte len má stať „investičnou mekkou východnej a strednej Európy“. V tom čase však už bolo zrejmé, že ekonomický cyklus vstúpil do zostupnej fázy. S príchodom pandémie sa ukrajinská ekonomika znova prepadla do recesie. Uzavreli sa štyri roky rastu, ktorého tempo bolo porovnateľné s tým na Slovensku. Lenže, ako v stručnom materiáli z roku 2019 uvádza Svetová banka, Ukrajina by potrebovala ďalších päťdesiat rokov, aby pri tejto rýchlosti rozvoja dobehla úroveň Poľska. Invázia sa medzitým postarala o to, aby sa priepasť ešte prehĺbila.
Únava Z Nacionalizmu
Krajná pravica po roku 2013 nemala výraznejší vplyv v parlamente či vo vláde. Euromajdan a vojna na Donbase však vychýlili celé politické spektrum smerom doprava, takže aj z málo pravdepodobných kandidátov sa zrazu stávali nacionalistickí jastrabi. Petro Porošenko, ktorý bol prezidentom Ukrajiny v rokoch 2014 – 2019, kedysi spoluzakladal Janukovyčovu Stranu regiónov, neskôr prebehol do Juščenkovho tábora, no potom krátko slúžil ako minister obchodu v Azarovovej vláde (počas prezidentského mandátu Janukovyča). Tento ohybný politik sa v roku 2014 rýchlo zmenil na zástancu tvrdého kurzu. Ešte ako kandidát sľuboval zrýchlenie a posilnenie operácie na Donbase, ktorá podľa neho „zocelí ukrajinský národ“. V roku 2015 podpísal zákony o dekomunizácii a znemožnení činnosti tzv. komunistických strán. Zákon „O právnom postavení a ctení pamiatky bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí“ zase priznal osobitný status desiatkam organizácií (a ich členov) – vrátane OUN, UPA či Antiboľševického bloku národov. Porošenko tiež presadzoval zmeny v oblastiach jazykovej a kultúrnej politiky, ktorých cieľom bolo posilniť ukrajinskú identitu.
Počas svojho pôsobenia sa postupne vrátil k modelu „silného prezidenta“, ktorý sa obklopuje lojálnymi ľuďmi. Domáci aj zahraniční pozorovatelia upozorňovali na rast autoritárstva, ktorý sa prejavoval napríklad štátnym nátlakom na novinárky a protikorupčných aktivistov. Vznikla atmosféra hľadania interného nepriateľa (t. j. prívržencov Antimajdanu, „separov“, „piatej kolóny“), ktorá postihla aj organizácie pracujúcich. Protestujúci baníci napríklad opakovane čelili obvineniam, že proti Kyjevu ich hucká Achmetov, ktorý si chce udržať monopolné postavenie. O prípad sa zaujímala aj tajná služba, no podozrenia sa nepotvrdili a aj vďaka medzinárodnej solidarite sa podarilo zastaviť šikanovanie pracujúcich. Počas protestu v Kryvom Rihu v roku 2020 agenti SBU dokonca sfárali pod zem, aby baníkov predvolali na výsluch. Podobne obťažovali ich príbuzných a tlakom na autobusových dopravcov sa snažili skomplikovať organizáciu pouličných protestov v iných mestách. Firma sa usilovala vyhlásiť akciu pracujúcich za nezákonnú a prípad hnala až pred súd.72
Porošenko sa spočiatku staval kriticky k blokáde DĽR a LĽR, s ktorou v roku 2016 začali veteránske a krajne pravicové organizácie. Časom si ju však osvojil a neskoršie úvahy o jej zrušení – v období, keď už nebol prezidentom – považoval za zradu. Politika ukrajinského štátu voči okupovaným územiam a ich obyvateľstvu bola počas jeho mandátu tvrdá. Státisíce presídlených z „republík“ sa ocitli bez účinnej pomoci s hľadaním nového bývania a živobytia, odkázaní na pomoc dobročinných organizácií ako Vostok SOS („SOS východ“). Najvyšší súd označil šikanu spojenú s vyplácaním dôchodkov a sociálnych dávok ľuďom, ktorí z rôznych dôvodov zostali na okupovanom teritóriu, za nezákonnú, no pokračovalo sa v nej. Odborárski aktivisti, ktorí vystupovali proti blokáde a usilovali sa vytvárať mosty medzi ľuďmi na obidvoch stranách „kontaktnej línie“, čelili vyhrážkam krajne pravicových dobrovoľníkov, ktorí si zvykli na veľkú mieru tolerancie zo strany polície a úradov. V prezidentskej kampani pred voľbami v roku 2019 sa Porošenkova rétorika ešte zostrila. Jeho ústredný slogan znel „Armáda! Jazyk! Viera!“.
Sociologický prieskum pred voľbami skúmal názory verejnosti na situáciu na Donbase. Viac ako polovica ľudí označila obyvateľov a obyvateľky DĽR a LĽR za „obete okolností“, resp. „rukojemníkov nezákonných ozbrojených skupín“. Len tretina opýtaných sa vyslovila za vojenskú cestu k mieru či za zastavenie všetkých finančných tokov, vrátane starobných dôchodkov. Veľká väčšina, naopak, preferovala stratégiu vybudovania „normálneho života“ na neokupovanom území. To možno interpretovať tak, že podľa prevažnej časti obyvateľstva sa treba zamerať na vytvorenie čo najatraktívnejšej alternatívy voči režimom na Donbase, a tým ich podkopať.
Tieto odpovede predznamenali výsledky prezidentských volieb v roku 2019, ale aj ďalší vývoj verejnej mienky. Porošenko získal v druhom kole iba dvadsaťpäť percent hlasov (asi 15 % oprávneného voličstva); nadpolovičná väčšina zaňho hlasovala iba v Ľvovskej oblasti. Všade inde zvíťazil Zelenskyj – kandidát zo židovskej ruskojazyčnej rodiny z Kryvého Rihu, ktorý mal v programe ukončenie vojny prostredníctvom mierových rokovaní. V parlamentných voľbách, ktoré sa konali o pár mesiacov, hlasovalo len necelých 50 % voličov, najmenej od osamostatnenia Ukrajiny. Viac ako dve tretiny kresiel si rozdelili strany, ktorých vzťah k budovaniu ukrajinskej národnej identity je skôr vlažný („Sluha ľudu“, strana Zelenského) či priam nepriateľský („Opozičná platforma – Za život“).73 Vojna a nacionalizmus ľudí unavili. V prieskume z februára 2020, necelý rok po voľbách, sa už len pätina obyvateľstva vyslovila za vojenské riešenie sporu o Donbas a viac ako polovica ho odmietla.
Zelenskyj a jeho strana zvíťazili vďaka modernému marketingu a programu antiporošenkizmu: za rozumné riešenie konfliktu na Donbase, proti „ultraukrajinským“ excesom v kultúrnej politike, za obmedzenie moci oligarchov, proti korupcii. Zelenskyj pred voľbami napríklad sľuboval, že zhabaný majetok oligarchov sa použije na zvýšenie platov učiteliek a učiteľov na štyritisíc dolárov (t. j. na viac ako desaťnásobok). Bublina však rýchlo spľasla. Odhalenia Pandora Papers podkopali imidž bojovníka proti elite, ktorý nezachránilo ani postupné dištancovanie sa od Kolomojského. Na východnom fronte sa nepodarilo dosiahnuť zásadný pokrok a kompromisné návrhy čelili protestom krajnej pravice. Objavil sa návrh novely zákona o SBU, ktorá by výrazne rozšírila sledovacie právomoci tajnej služby riadenej prezidentovým kamarátom z detstva. Rast poplatkov za energie a pozemková reforma, ktorá umožnila vznik trhu s pôdou, zase ukázali, že Zelenského centrizmus neznamená odklon od nepopulárnych reforiem. Tie mali aj podobu pokusov o oklieštenie práv odborov či zavádzania noviniek, ako sú „nulové“ pracovné zmluvy. Na druhej strane, s plnením programu nebol spokojný ani Medzinárodný menový fond. Zavládlo všeobecné sklamanie: v polovici funkčného obdobia sa Zelenského rating prepadal. Trend sa náhle obrátil, až keď sa prezident prvýkrát prihlásil videom z obkľúčeného Kyjeva.
Vo Víre Katastrof
V tomto článku sme sledovali udalosti, ktoré sa odohrali za uplynulých tridsať rokov. Pri spätnom pohľade – so všetkými výhodami, ktoré táto perspektíva prináša – tvoria súvislú tragédiu ukrajinskej triedy pracujúcich, ktorá vo februári 2022 prosto vstúpila do ďalšieho dejstva.
Počas štrajkov na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa medzi požiadavkami donbaských baníkov objavovala aj privatizácia. Sľubovali si od nej nezávislosť: nechceli, aby ich osudy boli v rukách starých vládcov z Moskvy, ale ani tých nových v Kyjeve. Symbolicky tým privolali pohromu, ktorá postihla celú Ukrajinu. Znamenala postupný rozpad starého spôsobu života, vyľudňovanie regiónov, rozklad komunít. Do životov pracujúcich vpadlo násilie a deštrukcia, jednak v bezprostrednej forme kriminality, ale aj v štrukturálnej podobe rastúcej samovražednosti a poklesu priemerného veku dožitia. Odpor časti pracujúcich sa nikdy nepodarilo zlomiť, no podmienky boja boli čoraz zúfalejšie. Ako spomína Oleg Dubrovskij, v situácii masového neplatenia miezd museli pracujúci bojovať o právo byť vôbec námezdnými robotníkmi – a nie otrokmi.
Táto skúsenosť spolu s dedičstvom dezorganizácie a depolitizácie, ktoré zanechal sovietsky režim, pripravila pôdu pre nadvládu lokálnych pánov, ktorí pracujúcim sľubovali ochranu ich sektorových a regionálnych záujmov v konkurenčnom boji. Nová kapitalistická trieda a jej politická reprezentácia zároveň nedokázali, resp. nemali záujem vytvoriť podmienky na štandardný kapitalistický rozvoj, ani len v tej miere, v akej sa podaril vo väčšine ostatných krajín bývalého východného bloku. Namiesto toho sa rozpútal boj o pozície, ktoré boli predpokladom na „politickú akumuláciu“. Aktéri tohto konfliktu inštrumentalizovali národnostnú otázku, ktorá okamžite nadobudla aj sociálny obsah. Proruská orientácia sa spájala s nostalgiou za sovietskymi časmi, paternalistickou starostlivosťou a výsadným postavením ťažby a ťažkého priemyslu, zatiaľ čo proeurópske zameranie na „vstup do Európy“ bolo spojené s očakávaním európskych miezd a životných podmienok.
Po kríze roku 2008 sa všade na svete vyhrotili sociálne rozpory a zrýchlil sa vzostup nacionalistických, krajne pravicových síl. V ukrajinských podmienkach hrali v týchto procesoch úlohu aj mizerné výsledky predchádzajúcich dvoch desaťročí, počas ktorých sa krajina nevymanila z ruskej sféry vplyvu. Cesta von z tejto sféry sa pre časť populácie stala jedinou zárukou pokroku. V roku 2013 nahromadená nespokojnosť vybuchla spôsobom, ktorý režim nedokázal zvládnuť. Janukovyčov autoritársky obrat nebol dostatočne rýchly a rozhodný, no stovky mŕtvych na Námestí nezávislosti stačili na to, aby sa protesty stali nezastaviteľnými.
Rozkrútila sa špirála, ktorej energiu chceli využiť viacerí. Zmena režimu vyniesla k moci reprezentatov tej frakcie kapitalistickej triedy, ktorá bola v predchádzajúcich rokoch odstavená. V pouličných bojoch s políciou sa posilnil vplyv krajnej pravice. Donbaskí kapitalisti sa nádejali, že Antimajdan im umožní udržať si postavenie v nových podmienkach, no pri zachovaní celistvosti Ukrajiny. Časť pracujúcich na Donbase sa hrozila toho, že po Euromajdane zostane bez reprezentácie, ktorá práve stratila všetky pozície. Vtedy do situácie rozhodujúcim spôsobom zasiahlo Rusko. Úvahy, ktorými sa riadilo jeho rozhodovanie, sú aj po ôsmich rokoch zastreté hmlou. Zdá sa, že spočiatku bol cieľom iba Krym, najmä pre svoj vojenský význam. Nepokoje na východe a juhovýchode, poháňané televíznou propagandou, profesionálnymi provokatérmi spoza hranice, ako aj zvyškami lojálnych štruktúr Strany regiónov, poslúžili na odpútanie pozornosti od anexie a oslabenie nastupujúceho kyjevského režimu, ktorý nedokázal adekvátne reagovať.
Nie je jasné, do akej miery mohli agenti ako Girkin/Strelkov v tomto období konať na vlastnú päsť. Možno pripustiť, že vznik trvalých „republík“ pôvodne ani nebol súčasťou ruských plánov. Tak či onak, keď udalosti nabrali obrátky, ukázalo sa, že DĽR a LĽR sa v kombinácii s ruskou vojenskou podporou dajú využiť ako nástroj na vytváranie dlhodobého tlaku. Konvenčná vojna a neskorší zamrznutý konflikt pôsobili ako brzda ekonomického rozvoja a integrácie do západných štruktúr. Najmä vstup Ukrajiny do NATO bol nemysliteľný, kým na východe pretrvával teritoriálny spor. Prostredníctvom rokovaní o Minských dohodách a v tzv. normandskom formáte mohlo Rusko, ktoré navonok vystupovalo ako sprostredkovateľ, no zároveň pôsobilo ako kurátor obidvoch bábkových štátikov, diktovať podmienky ďalšej koexistencie. Ukrajina tak zostávala permanentne na pol cesty von z ruskej sféry vplyvu. Vo vzťahu k nej hrali „republiky“ rovnakú úlohu ako Podnestersko v prípade Moldavska či Abcházsko a Južné Osetsko v prípade Gruzínska. Návrat okupovaných území pod správu Kyjeva, ak by naň bolo prišlo, by sa nezaobišiel bez ústupkov, ktoré by zabetónovali neistú pozíciu Ukrajiny a ponechali otvorenú možnosť jej návratu do „ruského sveta“. Túto konšteláciu zmenili až udalosti z februára 2022, opäť v dôsledku jednostrannej iniciatívy Ruska, ktoré dovtedy zostávalo pánom situácie.
Ani po podpise asociačnej dohody v roku 2016 sa na Ukrajine žiadny hospodársky zázrak nekonal. Životná úroveň nepochybne rástla, no pretrvávajú výrazné regionálne rozdiely a v priemere je stále vzdialená najbližším západným susedom.74 Bez ohľadu na heslá Euromajdan nedokázal zásadne zmeniť klanovú štruktúru ekonomiky; ovplyvnil len rovnováhu síl medzi rôznymi frakciami kapitalistickej triedy. Nacionalistické nálady vybičované vojnou a politickou elitou, ktorej kraľoval Porošenko, zúžili priestor pre emancipačnú politiku a preniesli pozornosť od materiálnych problémov k otázkam národnej identity a hľadaniu vnútorných nepriateľov. Na druhej strane, na území pod kontrolou Kyjeva sa – najmä po skončení horúcej fázy vojny – udržali normálne podmienky buržoáznej demokracie a legality. Pracujúci v nich mohli využívať základné slobody prejavu, zhromažďovania a podobne. To neplatí o DĽR a LĽR, kde zavládla svojvôľa gangov, ktoré sú úplne podriadené ruskému štátu. Ťažko ich označiť inak než ako koloniálnu administratívu.
Jedným z ťahákov Antimajdanu bola spása banského priemyslu Doneckej a Luhanskej oblasti pred ľahostajnosťou kyjevských vlád a hrozbami diktátu z Bruselu. Propagandisti vytvárali dojem, že baníci sa spontánne postavili na obranu svojho živobytia. Po ôsmich rokoch je zrejmé, že žiadna záchrana sa nekoná. Značná časť baní je opustená alebo zničená. Ani stávka na privatizáciu na začiatku deväťdesiatych rokov, ani nádeje na akýsi návrat pred ňu pod zástavou pravoslávneho stalinizmu, nepriniesli donbaským pracujúcim nič dobré.
Hospodárske premeny v celom bývalom východnom bloku znamenali úpadok veľkých častí „starého“ priemyslu, zatváranie fabrík, rozpad strojových parkov, prepad štôlní. Svoj Hrdzavý pás majú aj Spojené štáty. Procesy dezindustrializácie mali rôzne trvanie, no všade ich sprevádzala mizéria, masové utrpenie celých segmentov triedy pracujúcich a rozvoj patológií od domáceho násilia až po drogovú závislosť. Na Ukrajine však nekonečná transformácia dospela po roku 2014 až do najbrutálnejšieho štádia: k ničeniu starého fixného kapitálu, ktorý sa v nových podmienkach nedá používať so ziskom, pomocou delostrelectva a rakiet.