Nedávno som sa pohádala s redaktorom, ktorý ma presviedčal, že píšem nesprávne vlastné priezvisko.
Presviedčal ma, že by sa v slovenčine malo písať inak a že ho mám neslovensky napísané aj v úradných dokumentoch. Tvrdil, že by som si svoje Siedykh mala zmeniť na Sedychová. Zhruba polhodinu som sa mu márne snažila vysvetliť, že ním navrhnuté priezvisko mi jednoducho nepatrí, pričom to moje už existuje v slovenských dokumentoch, platím pod ním na Slovensku dane, dostávam naň plat a vystupujem s ním v médiách aj osobnom priestore. Napriek tomu mi nútil príponu -ová, ktorá nie je vlastná môjmu jazyku a na ktorú nie som zvyknutá, pretože sa mi spája s patriarchálnymi vplyvmi. Predsa len ide o oficiálnu transliteráciu priezvisk z cyriliky do latinky, ktorej sa určite dá vytknúť, že neberie do úvahy fungovanie všetkých jazykov. Snaží sa vytvoriť univerzálny princíp, ktorý sa čo najviac približuje angličtine.
Nejde mi o to spochybňovať slovenské pravopisné a jazykové tendencie, pretože nie som slovenská jazykovedkyňa ani filologička a nie som na to kompetentná. Po tomto rozhovore som však začala veľa premýšľať nad tým, ako jednoducho možno anestetizovať, urobiť človeka zraniteľným a zbaviť ho časti identity práve takouto zmenou.
Medzi argumenty, ktoré zazneli v tejto podivnej diskusii, patrilo aj to, že jazyk je jednoducho spôsob, akým ľudia medzi sebou komunikujú, a teda je iba informačným prostriedkom. Tento názor popiera skutočnosť, že jazyk existuje v kontexte. Akoby jestvoval v bezčase a vôbec ho neovplyvňovali zložité politické procesy, ktoré ho modifikujú. Nedávno vyšla nová kniha o politickosti jazyka The Politics of Language Davida I. Beavera a Jasona Stanleyho. Prináša 520 strán faktov, ktoré ukazujú, prečo je jazyk politický. A ako naše používanie určitých slov a fráz môže zmeniť realitu, emócie a ospravedlniť násilné správanie. Autori napríklad opisujú, že keď začali mladých černošských Američanov v oficiálnych a mediálnych kanáloch označovať za „super predátorov“, ovplyvnilo to všeobecné vnímanie mladých černochov v Amerike a vyvolalo vlnu násilia proti nim. Podobných príkladov nájdeme veľa v rôznych oblastiach a kontextoch, pričom majú obrovský vplyv na vnímanie ľudí. Okrem toho, že jazyk môže podnecovať násilie alebo posilňovať systémy nerovnosti, môže byť dokonca nebezpečný aj pre ľudí, ktorí ho používajú.
Ukrajina je toho dokonalým príkladom. Ešte pred totálnou vojnou som na Slovensku stretávala začudovaných ľudí, ktorí netušili, že sa ukrajinčina líši od ruštiny. Teraz neustále narážam na nepochopenie, prečo chceme písať Kyjiv namiesto Kyjev a názvy iných miest označovať na základe ukrajinskej transliterácie. V skutočnosti ani nemusíme byť veľkými odborníčkami a odborníkmi, aby sme si všimli, že napríklad Záporožie je totožné s ruským názvom a líši sa od ukrajinského Zaporižžia.
Bohužiaľ, jazyk môže ovplyvňovať nielen vnútorná, ale aj vonkajšia politika. Vzhľadom na smutný fakt, že ukrajinský jazyk bol neustále zakazovaný a dlho nebol zjednotený, nie je prekvapujúce, že mnohé krajiny sa pridržiavajú názvov v ruskom jazyku. Akonáhle Ukrajina získala nezávislosť (1991) a aktuálne ju už niekoľko rokov aj vojensky bráni, mnohé štáty na celom svete menia názvy ukrajinských miest a iné názvy vo svojich jazykoch tak, aby odrážali ukrajinskú perspektívu. Teda perspektívu kolonizovaného, toho, kto veľmi dlho nemal hlas. A to nie sú len prázdne slová. V roku 2024 aj v Nemecku po dôslednej diskusii začali namiesto Kiew písať Kyjiw.
Počas ruského impéria a neskôr pod sovietskou vládou čelil ukrajinský jazyk zákazom, ktoré znemožňovali jeho rozvoj. Počas existencie Sovietskeho zväzu došlo k tomu, čo jazykovedci neskôr nazvali lingvocída. Vznikali špeciálne komisie zaoberajúce sa jazykom, ktorých úlohou boli revízia slov, pravopisu a terminológie či zákaz vydávania slovníkov ukrajinského jazyka. V roku 1933 bol zakázaný ukrajinský pravopis s názvom Skrypnykivka, neskôr jeho autorov zatkli a z viacerých sa stali obete stalinského teroru – niektorých zavraždili, ďalší boli zatknutí a prenasledovaní. Nová komisia začala pracovať na slovníkoch pre sovietskych Ukrajincov. V praxi to vyzeralo nasledovne: k ukrajinským slovám sa priraďovali ruské ekvivalenty, čím ukrajinský jazyk stratil mnoho slov, ktoré nahradili rusifikované slová. Politika jazykovej podobnosti kládla dôraz na iluzórne bratstvo, o ktorom hovorí ruská propaganda dodnes. Paradoxom je, že pojem bratstvo často vo svojich výrokoch hlásajú aj opoziční, protiputinovskí politici z Ruska vrátane zosnulého Alexeja Navaľného. Výsledkom spomínaných procesov a snáh je mýtus, že ukrajinčina je ruské nárečie, že je to jazyk, ktorý má veľa podobností s ruštinou. Stačí sa však pozrieť na zoznam zlikvidovaných slov, aby sme pochopili, že táto podobnosť bola vytvorená umelo.
Teror v Sovietskom zväze nepotláčal len slová. Zašiel až do absurdity. Ukrajinské písmeno Ґ (g) bolo zakázané 57 rokov. V roku 1933 bolo odstránené ako „buržoázne nacionalistické“ písmeno a vrátilo sa až v roku 1990. Odstránili ho, aby ukrajinčinu aj vizuálne priblížili ruštine, ktorá takýto znak nemá.
V súčasnosti môžeme sledovať, ako písmená a slová v Ukrajine získavajú politický kontext. Na okupovaných územiach ľudia kreslia písmeno „Ї“, ktoré v ruštine neexistuje, na znak protestu proti okupácii a nesúhlasu s režimom.
Zmeny z čias sovietskej nadvlády sa netýkali len slovníkov, ale aj intímnejších vecí vrátane mien a priezvisk. Pri vydávaní pasov v Sovietskom zväze sa upravovali priezviská, ktoré mali príznak etnickej príslušnosti – takto sa menili priezviská Ukrajincov, krymských Tatárov a národnostných menšín. Ľuďom to naďalej komplikuje život. Nemôžu vystopovať vlastný rodokmeň a mnohí majú problémy s dedičstvom.
Dôsledky spomínaného „unifikačného“ trendu môžeme sledovať dodnes. Aj súčasná ruská politika zastáva názor, že ukrajinský jazyk je len nárečím ruštiny, že Ukrajinci a Rusi sú jeden národ. A to im podľa ich názoru dáva právo útočiť na „ich“ územia s cieľom oslobodzovania.
Ukrajina a ďalšie krajiny utrpeli stratu pamäti, a to nielen osobnej, ale aj kolektívnej. Ľudia sa stali náchylnejšími na propagandistické trendy, pamäť sa stala krehkou a ľahko manipulovateľnou. Príkladom takéhoto zničenia jazyka a jeho nahradenia je bieloruština, ktorá sa považuje za jazyk protestu proti vláde a ruskému vplyvu v Bielorusku a zahraničí.
Nazývať jazyk bežným spôsobom komunikácie znamená ignorovať jeho vplyv a neustálu interakciu s meniacimi sa politickými a sociálnymi javmi.