Gilbert Achcar
1. Dodávky zbraní Ukrajine: ... Opakovane som vysvetľoval význam rozlišovania medzi obrannými a útočnými zbraňami, ako napríklad v rozhovore s mojím dobrým priateľom Stevom Shalomom, ktorý New Politics uverejnil v decembri minulého roka. Dovoľte mi, aby som tu reprodukoval príslušnú pasáž:
Od samého začiatku som zastával názor, že dodávky zbraní na Ukrajinu majú obranný účel. Je pravda, že neexistujú jasné hranice medzi obrannými a útočnými zbraňami, ale najjasnejšie rozdiely sú dvojakého druhu: jeden sa týka celej škály zbraní "proti": protilietadlových, protitankových, protiraketových, ktoré sú z definície obranné. Plne podporujem dodávky takýchto zbraní. Druhé rozlíšenie sa týka dosahu zbraní. Nepodporujem, aby NATO dodávalo Ukrajine zbrane s takým dosahom, ktorý by jej ozbrojeným silám umožnil zasiahnuť hlboko na ruské územie. Nie preto, že by to bolo nespravodlivé: Ukrajina má v skutočnosti plné morálne právo zasiahnuť hlboko do Ruska, keďže Rusko intenzívne útočí na ukrajinské územie, čím sa zjavne dopúšťa vojnových zločinov, keď úmyselne ničí ukrajinskú civilnú infraštruktúru. ...
Čo by som nepodporil, je, aby NATO poskytlo Ukrajine rakety dlhého doletu a lietadlá, a nie len protiraketové a protilietadlové zbrane. Nepodporil by som ani zavedenie bezletovej zóny nad Ukrajinou. Takéto kroky by boli nebezpečnou eskaláciou účasti NATO v tejto vojne a žiadne územie na svete nestojí za to, aby sme kvôli nemu riskovali veľkú globálnu vojnu a jadrovú konfrontáciu. Všimnite si, že samotný Washington má záujem vyhnúť sa tejto kvalitatívnej eskalácii, a preto sa zdržiava dodávok zbraní dlhého doletu na Ukrajinu.
Východiskom je podpora práva Ukrajiny získať to, čo potrebuje na svoju obranu, a vytlačiť ruské vojská z územia, ktoré zabrali od minuloročnej invázie. To, čo zostáva potom, je vecou konkrétneho posúdenia každého prípadu. Napríklad som bol a stále som proti dodávke amerických stíhačiek F-16 na Ukrajinu, čo som myslel tým, že som proti dodávke stíhačiek zo strany krajín NATO. Nie som však proti tomu, aby jej susedia dodali Ukrajine zvyšné MiGy, ktoré sú v ich vlastníctve od čias ZSSR. Ich dodanie kvalitatívne nemení prostriedky Ukrajiny, a preto nepredstavuje výraznú eskaláciu (a ani Moskva to tak skutočne nevnímala). Umožnila by len Ukrajine nahradiť lietadlá, o ktoré prišla počas prebiehajúcej vojny alebo ktoré znehybneli pre nedostatok náhradných dielov.
Na druhej strane, dodávka lietadiel F-16 by znamenala kvalitatívnu eskaláciu účasti USA a NATO vo vojne. Preto sa samotná Bidenova administratíva veľmi zdráhala poskytnúť takéto lietadlá Ukrajine, a aj keď na prvý pohľad zmenila svoj postoj, faktom je, že zmena jej názoru sa doteraz prejavila len vo výcviku ukrajinských pilotov, ako to už robili iné krajiny NATO, napríklad Spojené kráľovstvo. Preto sa tento krok neoznačil za žiadnu zmenu hry. Skutočná dodávka stíhačiek F-16 na Ukrajinu by niesla riziko vyprovokovania zúrivej reakcie Moskvy, od ktorej sa dá očakávať, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby zabránila ich používaniu (napríklad bombardovanie ukrajinských letísk) a ako odplatu bude vykonávať ďalšie vražedné útoky na civilné obyvateľstvo krajiny.
Anti-NATO neotáboristi sa skrývajú za argument, že prebiehajúca vojna je vojnou v zastúpení medzi dvoma imperialistickými tábormi, aby ospravedlnili svoj všeobecný nesúhlas s dodávkami zbraní na Ukrajinu, čím si prakticky želajú, aby túto krajinu ovládli ruské sily, čo je v úplnom rozpore s odsúdením ruskej invázie, ktoré pripúšťajú, aby nevyzerali ako podporovatelia ruského imperializmu. Na druhej strane protiputinovský neotáborizmus podporuje vec ukrajinských maximalistov tým, že úmyselne ignoruje skutočnosť, že Ukrajina je jednoznačne využívaná mocnosťami NATO ako sprostredkovateľ, aby ochromila svojho ruského imperialistického rivala.
Ak by prebiehajúca vojna bola výlučne medziimperialistickou vojnou, aj keď len v zastúpení, určite by som zaujal podobný postoj ako internacionalisti, ktorí počas prvej svetovej vojny vyzývali vojakov oboch strán, aby sa postavili proti vojne aj za cenu porážky svojej krajiny. Prebiehajúca vojna však v podstate až doteraz zostáva protiimperialistickou vojnou v sebaobrane na strane Ukrajiny, aj keď ju mocnosti NATO skutočne využívajú na svoje vlastné strategické záujmy. Som proti všetkému, čo by mohlo vychýliť rovnováhu smerom k zmene tejto vojny na vojnu v podstate medziimperialistickú.
Poslednou úvahou je, že zdôrazňovanie legitímneho práva Ukrajiny na sebaobranu je v skutočnosti pre jej vec oveľa lepšie ako volanie po kvantitatívne a kvalitatívne neobmedzenej podpore jej armády pri dosahovaní dlhodobých cieľov, ktoré zahŕňajú strategickú porážku Ruska. Neustále maximalistické zvyšovanie záťaže zo strany ukrajinskej vlády je síce pochopiteľné, ale hrozí, že sa odcudzí podpora verejnosti a robotníckej triedy pre vec Ukrajiny v západných krajinách. Dokonca aj taký vojnový štváč, akým je britský minister obrany Ben Wallace, sa sťažoval, že Kyjev sa k svojim západným dodávateľom zbraní správa ako k skladu Amazonu, čo by malo ukrajinským vládcom zazvoniť na poplach.
2. NATO: O tejto problematike som napísal celú knihu a pozývam Toma Dalea a všetkých, ktorí majú záujem, aby si ju prečítali, pretože nemôžem všetko vysvetliť v každom článku, ktorý napíšem. Dale zjavne nesprávne interpretuje môj postoj k vzťahu medzi rozširovaním NATO a ruskou inváziou v roku 2022. To, čo píše o Putinovi, som zhodou okolností podrobne vysvetlil vo svojej knihe a v rôznych článkoch a rozhovoroch. Píše:
V roku 2014 chcel Putin zabrániť ekonomickému priblíženiu Ukrajiny k EÚ a vytvoriť otvorený konflikt, aby znížil už aj tak mizivé vyhliadky na vstup Ukrajiny do NATO na nulu. Do roku 2022 sa tiež zrejme obával, že zvýšená vojenská spolupráca medzi Ukrajinou a Západom hrozí, že krajina sa stane tvrdším orieškom pri akejkoľvek budúcej invázii, a teda aj ťažšou na zastrašovanie. Tvrdil tiež, že sa obáva, že na území Ukrajiny budú v budúcnosti zriadené protiraketové zariadenia, ktoré by sa mohli pomyselne použiť aj na odpaľovanie útočných rakiet. V oboch prípadoch chcel Putin pravdepodobne posilniť svoju domácu popularitu (ako to urobili predchádzajúce "vojenské operácie"); demonštrovať, že ľudové, antiplutokratické mobilizácie, ako bola ukrajinská revolúcia na Majdane v rokoch 2013 - 2014, nebudú tolerované; a prejaviť tak šovinistickú imperiálnu víziu veľkého Ruska, ku ktorému Ukrajinci, či sa im to páči alebo nie, právom patria.
Nie som proti tomu, čo je uvedené vyššie. Dale však z tejto správnej charakteristiky Putinových imperialistických motivácií skĺzava do obhajoby opačného a oveľa väčšieho imperializmu NATO. Vo svojej kritike v podstate reprodukuje známe argumenty zástancov Severoatlantickej aliancie. Podstatou jeho argumentácie je vlastne obrana NATO:
Viacerí analytici naznačujú, že počas 90. rokov mohla byť k dispozícii konsenzuálnejšia alternatíva k NATO.... Tento návrh však nikdy neobsahoval hodnoverný opis motivácií imperiálneho revanšizmu Ruska. Pokiaľ by takáto štruktúra neobsahovala základný prvok NATO - obrannú alianciu vrátane Spojených štátov, ktorá by sa aktivovala v prípade útoku zo strany Ruska - nemohla by plniť potrebnú odstrašujúcu funkciu.
Preto odmieta stanovisko, ktoré som vyjadril vo svojom článku a ktoré je hlavným postojom protivojnového hnutia od konca studenej vojny, a to, že NATO malo byť rozpustené a nahradené organizáciami kolektívnej bezpečnosti, ako sú OBSE (ktorá zahŕňa väčšinu krajín Európy a bývalého ZSSR) a OSN - stanovisko, ktoré prirodzene predpokladá, že posledné dve menované organizácie by mali byť obnovené a posilnené tak, aby boli účinnými garantmi svetového mieru.
Ešte vážnejšie je, že Dale postuluje "ruský imperiálny revanšizmus", ktorý by sa mal brať do úvahy už od 90. rokov 20. storočia, čo by znamenalo, že by bolo potrebné vytvoriť protiruské "obrannú alianciu vrátane Spojených štátov". Dale teda opakuje diskurz jastrabov, tých, ktorí po rozpade ZSSR obhajovali rozšírenie NATO na krajiny, ktoré predtým ovládalo Rusko. Západný pravicový "realistický" svetonázor, ktorý v 90. rokoch 20. storočia najvýraznejšie stelesňoval Zbigniew Brzezinski, bol postavený na kvázi rasistickom postuláte atavistického ruského imperializmu.
V protiklade k tomu progresívny svetonázor tvrdil, že reakcie národov sú do veľkej miery formované ekonomickými a politickými podmienkami, a preto progresívci odsúdili neoliberálnu "šokovú terapiu", ktorú v 90. rokoch 20. storočia v Rusku podporovali Spojené štáty, postavili sa proti rozširovaniu NATO a namiesto toho sa zasadzovali za jeho nahradenie inkluzívnymi organizáciami kolektívnej bezpečnosti, ako sú vyššie uvedené. (Podrobný opis tohto obdobia a týchto diskusií je uvedený v mojej knihe.) Celkovo ide len o ďalšiu iteráciu starého politického sporu medzi konzervatívnou perspektívou, ktorá vychádza z postulátu, že súčasnosť je večná, a progresívnou perspektívou, ktorá tvrdí, že iný svet je možný.
Gilbert Achcar je v súčasnosti profesorom rozvojových štúdií a medzinárodných vzťahov na SOAS, University of London. Jeho najnovšou knihou je The New Cold War: The United States, Russia and China from Kosovo to Ukraine.
https://newpol.org/ukraine-and-the-abstraction-of-violence-my-reply-to-tom-dale/