Tetyana Denysenko
Dejiny krymských Tatárov sú neustálym bojom za právo žiť na vlastnej zemi napriek represiám, rusifikácii a fyzickej likvidácii. Ich boj sa stále neskončil.
Krymskí Tatári sú obyvatelia Ukrajiny turkického pôvodu, ktorí sa ako národ sformovali v stredoveku na Krymskom polostrove a priľahlých stepiach. Majú svoj vlastný jazyk a vyznávajú islam. V súčasnosti niektorí z nich zažívajú štvrtú vlnu núteného presídľovania.
Prvá sa začala v roku 1783, keď po víťazstve nad Osmanskou ríšou Rusko anektovalo Krym. Množstvo krymských Tatárov sa zachránilo útekom na územie dnešného Turecka.
Druhú vlnu predstavuje deportácia v máji 1944. V priebehu niekoľkých dní sovietske úrady deportovali viac ako dvestotisíc krymských Tatárov do strednej Ázie a severovýchodných oblastí Ruska. Oficiálnym dôvodom bola kolaborácia s nacistickými okupantmi. Neoficiálnym motívom bolo zbaviť sa raz a navždy obyvateľstva, ktoré nebolo lojálne voči režimu. Podľa rôznych odhadov zomrela v tom čase tretina až polovica populácie krymských Tatárov.
V roku 1974 dostali krymskí Tatári oficiálne právo na návrat do vlasti, v praxi sa to stalo až v roku 1989, keď Najvyššia rada ZSSR odsúdila deportáciu krymských Tatárov a uznala ju za nezákonnú a zločinnú. Polovica sovietskych krymských Tatárov (viac ako 250.000) sa vrátila domov až po vzniku nezávislého ukrajinského štátu.
Tým sa však putovanie Krymských Tatárov neskončilo. Niektorí z nich opustili svoju zem už tretíkrát v dôsledku anexie Krymu Ruskom v roku 2014. Rusi ich začali masovo mobilizovať a chceli zapojiť do súčasnej vojny Ruska proti Ukrajine. Kyjev to vyhodnotil ako pokus o ďalšiu rozsiahlu čistku protestujúceho obyvateľstva a etnickú genocídu. Niektorí krymskí Tatári boli nútení opustiť polostrov už štvrtýkrát. Odmietajú bojovať proti Ukrajine a nechcú žiť v okupácii. Niektorí sa usadili vo vnútrozemskej Ukrajine, iní sa evakuovali do zahraničia.
Ľudia zomierali z nedostatku miesta, od chorôb, hladu a smädu
Šéf dobročinnej nadácie Evkaf Foundation Eľdar Umerov pomáha od roku 2014 krymským Tatárom vysťahovať sa na Ukrajinu a do ďalších štátov. Počas tohto obdobia zorganizoval presun asi troch tisícov osôb. Eľdar vie lepšie ako ktokoľvek iný, že jeho rodáci sa nemuseli lúčiť so svojím domovom prvý raz.
„Obyvateľstvo v oblastiach, do ktorých deportovali mojich predkov (v 40. rokoch – pozn. red.), dlho pripravovali na príchod krymských Tatárov. Povedali im, že prídu kanibali s rohmi, poznamenáva Eľdar. Boli prekvapení, keď potom videli hlavne deti, ženy a starších ľudí. Pomohli im s presídľovaním.“
Ľudia cestovali do špeciálne vydelených osád nepretržite sedem dní. Ak sa na zastávkach nestihli vrátiť do vagóna, nechávali ich tam. Zomierali vo vlaku z nedostatku miesta, od chorôb, hladu a smädu.
„Prvá vlna sa vrátila domov v 90. rokoch,“ hovorí Eľdar. „Prichádzali v skupinách. Majetok prevážali na špeciálnych prívesných vozíkoch, ktoré pripevňovali k autám. Smerovali do bývalých osád, kde sa narodili ich predkovia. Usádzali sa uprostred poľa, stavali stany. Ignorovali námietky úradov. Došlo aj ku konfliktom s vtedajším miestnym ruským obyvateľstvom. To sa snažilo všetkými možnými spôsobmi vyhnať pôvodných obyvateľov. Ale môj ľud sa nevzdal. Na holej zemi kopal základy, vylieval betón a staval domy. Mnohí k nim dodnes nemajú žiadne papiere. Je ťažké predpovedať, čo sa stane s domovmi tých, ktorí opustili Krym kvôli vojne. Informácie z polostrova sú skúpe. V Chersonskej oblasti sa vraj už neznámi ľudia usádzajú v opustených krymskotatárskych domoch.“
Doma hovoríme po krymskotatársky a rusky, žartujeme po ukrajinsky
Safije sa narodila a žila v Jalte. V roku 2016 opustila Krym a presťahovala sa do Poľska. Sníva o tom, že po oslobodení Krymu sa vráti domov. Jej brat a dvaja bratranci odišli z Krymu do Kazachstanu na protest proti nútenej mobilizácii. Ukrajinské dokumenty si vybavujú prostredníctvom veľvyslanectva. Nebude to nič výnimočné, ak sa vrátia na Ukrajinu a pôjdu bojovať, vraví Safije.
„Často sa ma pýtajú, prečo krymskí Tatári aktívne podporujú Ukrajinu. Veď ruské úrady na Kryme priznali Tatárom mnohé privilégiá: dostali zľavy na vzdelanie, špeciálne výhody a podporné programy. Ale my nezabúdame na to, čo s nami Rusko robilo celé stáročia,“ hovorí Krymčanka.
Spomína, ako v škole čelila šikanovaniu. Spolužiaci kopírovali správanie rodičov, ktorí pohŕdali Tatármi. Stále ju bolí skutočnosť, že krymská tatárčina nebola na Kryme uznaná za úradný jazyk. „Doma hovoríme po krymskotatársky a rusky, žartujeme po ukrajinsky. V praxi to však vyzerá tak, že keď prídete do školy a chcete sa naučiť svoj jazyk, nedostanete takúto príležitosť,“ hovorí Safije.
Od detstva počúvala príbehy príbuzných deportovaných do Uzbekistanu. V tom čase mala jej stará mama päť rokov a starý otec dvanásť. Nikto nevedel, kam ide ani na ako dlho. Počas deportácie zomrelo vo vlaku dieťa jej prababky z maminej strany. Cestovali niekoľko dní, prababka musela dieťa celý čas držať v rukách, inak by telo vyhodili cez okno. Pradedo z otcovej strany bojoval v sovietskej armáde. Po skončení vojny musel hľadať svoje deti po celom Uzbekistane, pretože jeho manželka zomrela počas deportácie.
Krymských Tatárov nechali v cudzej krajine odkázaných samých na seba. „Oficiálne sovietske údaje o mŕtvych sú absurdne podhodnotené,“ je presvedčená Krymčanka. „Ak vezmeme do úvahy príbeh každej rodiny osobitne, získame celkom iné údaje, zomrelo viac ako 70 percent našich ľudí.“ Safije dodáva, že Rusi žijúci na Kryme začali po útoku na Ukrajinu predávať nehnuteľnosti a vracať sa do svojej vlasti. Rovnako ako väčšina krymských Tatárov aj ona čaká na oslobodenie svojej krajiny. Priznáva však, že pozná aj takých, ktorí podporujú Rusko.
Môj otec už vo veku desať rokov jazdil na traktore, zarábal na jedlo
Aj Alim* zo Simferopoľu opustil Krym po anexii v roku 2014. Odvtedy žije na Slovensku.
Jeho starého otca odviezli Nemci v roku 1943 do Rakúska, keď mal štrnásť rokov. Ako mladistvý väzeň pracoval v hospodárstve miestnych obyvateľov. Keď sovietske jednotky vstúpili do Rakúska, „oslobodili ho“ a spolu s ďalšími oslobodenými krymskými Tatármi okamžite poslali do Uzbekistanu. Tam sa pripojil k zvyšku deportovanej rodiny. V novej krajine Krymčania ťažko fyzicky pracovali. Alimov otec už vo veku desať rokov jazdil na traktore, zarábal na jedlo, ktorým boli hlavne zemiaky.
V roku 1989 sa v Uzbekistane začali nepokoje. „Bývali sme v meste Hamza v regióne Fergana,“ hovorí Alim. „Mal som vtedy štrnásť rokov. V regióne vypukli etnické spory medzi Uzbekmi a mešketskými Turkami. Nad obytnými budovami každú hodinu lietali vrtuľníky. Vo večerných hodinách sme počuli streľbu. Začali sme sa báť o život, predali sme dom a rozhodli sa vrátiť na Krym. Kúpili sme dom pre dve rodiny.“
Alim vlastnil malý obchod s regálmi. Po anexii sa začal báť, že by oň mohol prísť. „Som presvedčený, že v Rusku neexistuje malý biznis, všetko tam funguje na základe korupcie a provízií. V januári 2014 k nám priviezli veľa tituškov [provokatérov, pozn. red.],“ spomína. „Nikto na nich nereagoval. Vykrikovali heslá ako ,Krym je Rusko‘. Na uliciach boli neustále proruské zhromaždenia.“
Manželka ho začala presviedčať, aby sa presťahovali. Známi im pomohli usadiť sa na Slovensku. Na Kryme predali všetko, čo sa dalo. Na novom mieste sa venujú výrobe suvenírov z dreva a preglejky. Byt si prenajímajú. Syn študuje na vysokej škole architektúru a dcéra dizajn na priemyselnej škole. Alim hovorí, že na Slovensku sa mu žije dobre, nie je sa na čo sťažovať, no napriek všetkému by sa veľmi rád vrátil na Krym, keď sa skončí okupácia.
Keď na mňa ruský vojak namieril hlaveň pištole, cítil som zvierací strach.
Lilja* je obyvateľkou Simferopoľskej oblasti. V roku 2014 opustila Krym a presťahovala sa na Ukrajinu. Najprv do Odesy, neskôr do Kyjeva. Teraz sa kvôli vojne ocitla vo Veľkej Británii.
„Dejiny spôsobili, že príbeh mojej rodiny bol kvôli rusifikácii neustále utajovaný,“ hovorí. „Príbuzní nehovorili o udalostiach, ktoré prežili v 40. rokoch. Zrejme sa báli na tie časy spomínať, mysleli si, že to nikoho nezaujíma. Prababička bola deportovaná na Ural. Zomrelo jej niekoľko detí, niektoré po ceste, iné po príchode. Ťažko hrdlačila pri ťažbe dreva. Neskôr sa presťahovala do Uzbekistanu, kde sa zamestnala v odevnom závode. V jeho blízkosti bol detský domov. Adoptovala osiroteného chlapca z Krymu. To bol to môj starý otec, najláskavejší a najmúdrejší človek, akého sme poznali.“
Obraz krymských Tatárov v ZSSR bol zdeformovaný tak, že ich všetci považovali za zradcov. Dokonca aj po návrate na Krym ich predstavovali ako nájazdníkov. Šírili sa chýry, že môžu bezdôvodne zabíjať.
Rozhodnutie opustiť Krym bolo pre Lilju traumatizujúce. „Zatiaľ čo väčšina ľudí nebezpečenstvo zo strany armády nevnímala, ja som ho vnútorne výrazne pociťovala,“ hovorí. „Pamätám si, ako som raz prechádzala cez ulicu v centre mesta a otočil sa ku mne ruský vojak so zbraňou v rukách. Nevidela som jeho tvár ani emócie, iba hlaveň a oči namierené na mňa. Cítila som zvierací strach o svoj život.“
Po februárovom ruskom útoku na Ukrajinu sa Lilja spolu s miliónmi ukrajinských utečencov rozhodla hľadať spásu v zahraničí. „Diaspóra vo Veľkej Británii veľmi podporuje Ukrajinky a Ukrajincov,“ dodáva, „a to je pre mňa dôležité. Bola by som rada, keby sa o spoločnú históriu Krymu a Ukrajiny zaujímalo viac ľudí a keby sa prestali navzájom obviňovať, kto z nich vyvolal vojnu a okupáciu. Jedinými vinníkmi sú Rusko a jeho obyvatelia.“
- meno bolo zmenené