Brigita Schmögnerová
Vojna na Ukrajine rozdeľuje slovenskú spoločnosť v mnohých otázkach, ktoré sú plne legitímne: v otázke začiatku rokovaní o mieri; v otázke rozsahu vojenskej pomoci; v otázkach sankcií, ktorých zámer bol prinútiť agresora skončiť s agresiou, no sankcie sa míňajú cieľa a dopadajú na nás viac ako na viaceré iné členské štáty EÚ.
Tých, ktorí sa podieľali na predvstupových rokovaniach SR do EÚ a nezabudli, aké boli zložité a zdĺhavé a aké rozsiahle reformy sme museli od prijatia asociačnej dohody do vstupu do EÚ v priebehu viac ako desať rokov realizovať, vyjadrenia ukrajinského predsedu vlády Denysa Šmyhala o tom, že Ukrajina vstúpi do EÚ v priebehu dvoch rokov, nenechávajú bez reakcií. Podľa ukrajinského ministra zahraničných vecí už Kyjev implementoval 65 percent asociačnej dohody spred piatich rokov a do konca tohto roka chce splniť aj všetky ostatné podmienky. Ukrajina by chcela začať predvstupové rokovania už čoskoro.
Vyjadrenie predsedu Európskej rady Charla Michela „Ukrajina je únia, únia je Ukrajina“ na tlačovke počas nedávneho európsko-ukrajinského summitu v Kyjeve a výzva europarlamentu na urýchľovanie pomoci v prístupových rokovaniach by nemali byť žiadnym bianko šekom na vstup do EÚ. Napriek hlbokým sympatiám voči Ukrajine takéto vyjadrenia vyvolávajú pochybnosti, či sa pri ďalšom rozširovaní EÚ nebude uplatňovať dvojaký meter v prospech Ukrajiny.
NATO sa usiluje udržať konflikt mimo ktoréhokoľvek svojho členského štátu, aby sa vojna na Ukrajine nerozšírila na vojnu medzi NATO a Ruskom. Dôsledky takejto vojny by boli katastrofálne pre celé ľudstvo. Ak kategorický nesúhlas Ruska s avizovaným členstvom Ukrajiny v NATO bol jedným z faktorov ruskej invázie na Ukrajinu, vyjadrenia o vstupe Ukrajiny do NATO hneď či po konci vojny, keď bude Ukrajina podľa budúceho českého prezidenta Pavla „morálne aj prakticky pripravená“ doň vstúpiť, nemôžu inak ako spoločnosť rozdeľovať. A v tom, čo ešte rozdeľuje spoločnosť v prístupe k Ukrajine, by sme mohli pokračovať.
Pokles solidarity s Ukrajincami
Rozdielnosť názorov na uvedené otázky je pochopiteľná, a každé spochybňovanie ich legitímnosti hraničí s dogmatizmom a ostrakizovaním tých, ktorí uvažujú inak. V čom by sme sa však nemali odlišovať, je podpora humanitárnej pomoci Ukrajine a pomoci ukrajinským utečencom. Napriek tomu najnovšie výsledky niektorých výskumných agentúr naznačujú, že to tak nie je. Nežiaduci trend poklesu solidarity ukazujú prieskumy Globsecu, agentúry Ipsos a českej výskumnej agentúry STEM/MARK, ktoré respondentom kládli otázky týkajúce sa nášho postoja k Ukrajine a k ukrajinským utečencom.
Podľa prieskumu Globsecu až 68 percent Slovákov sa nazdáva, že podpora ukrajinským utečencom by sa mala znížiť. Agentúra Ipsos zase poukazuje na „únavu z utečencov“, resp. na pokles ochoty prijať utečencov z Ukrajiny o šesť percentuálnych bodov v každej z desiatich skúmaných krajín EÚ.
“Prečo chladne náš vzťah k ukrajinským utečencom? Medzi viacerými faktormi asi kľúčovú úlohu hrá naša vlastná sociálna situácia, ktorá znižuje toleranciu voči ukrajinským utečencom a núti nás obviňovať štát, že sa viac stará o cudzích ako o vlastných.”
Najdetailnejšie výsledky o úrovni solidarity s ukrajinskými utečencami v štátoch V4 a Bulharsku prinášajú výsledky českej agentúry STEM/MARK. Neprekvapuje, že Poľsko a Maďarsko sú na rôznych koncoch pomyselnej stupnice. Slovensko je niekde medzi, skôr bližšie k Poľsku a pomerne blízko Česka. Na otázku, akým spôsobom by sa mala Ukrajine poskytovať pomoc, respondenti bývalej ČSFR na prvé miesto kladú humanitárnu pomoc (rozdiel v skóre v porovnaní s Poľskom predstavuje iba 4 body), ale v prípade poskytovania azylu utečencom rozdiel medzi Slovenskom a Poľskom je až 14 bodov. Pritom v Poľsku je z asi 9 miliónov ukrajinských utečencov 1,5 milióna a na Slovensku okolo 100-tisíc. Dokonca prijímať utečencov je Česko ochotnejšie ako Slovensko, i keď Slovensko je štedrejšie pri prijatí ukrajinských utečencov do rodiny a pri ich začleňovaní do spoločnosti.
Prečo chladne náš vzťah k ukrajinským utečencom?
Agentúra Ipsos hovorí o klesajúcej podpore ukrajinským utečencom. Skutočne to stačí vysvetliť iba „únavou z utečencov“, t. j. socio-psychologickým fenoménom? Iní nedostatok empatie voči Ukrajincom zvaľujú na sympatie k Rusom alebo ho pokladajú za relikt fóbie z utečeneckých kvót, ktorá sa zakladala na strachu z budovania mešít. To však v prípade prevažne pravoslávnej ukrajinskej komunity neplatí.
Medzi viacerými faktormi asi kľúčovú úlohu hrá naša vlastná sociálna situácia, ktorá znižuje toleranciu voči ukrajinským utečencom a núti nás obviňovať štát, že sa viac stará o cudzích ako o vlastných. Napokon sporadické príklady takéhoto uprednostňovania by asi každý vedel uviesť z vlastného pozorovania. No za to, že Matovičovo-Hegerova vláda koronakrízu manažovala katastrofálne, že nezvláda infláciu a pomoc na zmiernenie energetickej krízy, že narastá percento ľudí žijúcich na hranici chudoby, by sme nemali obviňovať pani Marinu, ktorá bola možno na Ukrajine profesorkou na strednej škole, a tu sa zamestnala v dúbravskom Lidli. Pretože nie všetci ukrajinskí utečenci patria do „vyššej vrstvy“, ktorá nám kole oči, že si dovolí žiť z renty a po D1 uháňať rýchlosťou 200 km za hodinu.